Ako mladý kňazík som sa ocitol na jednej nemeckej fare, kde som mal na mesiac zastúpiť miestneho pána farára počas jeho dovolenky. Bolo to skvelé, mohol som sa zdokonaliť v jazyku a bolo to v krásnom prostredí Bavorska. Pani gazdiná šla na dovolenku tiež. A tak mi s neskrývane ťažkým srdcom zverovala budovu fary a zvlášť kuchyňu.
Inštrukcie prebiehali v takomto duchu.: „Toto je plynový šporák, opatrne s ním! Máte na Slovensku plynové šporáky?“ Keď som ju uistil, že na Slovensku máme aj elektrinu, aj asfaltové cesty prišla na rad mikrovlnka. Priznávam, mal som sa viac ovládať, ale pri tomto jej trochu staršom modeli som ožil a spýtal som sa jej, ako sa to ovláda. A po jej spokojnom úsmeve som kruto dodal: „Lebo ja mám na fare takú digitálnu s displejom, kde si naťukám hmotnosť zmrazeného polotovaru a ono mi to automaticky nastaví čas potrebný na jeho rozmrazenie. A takáto s jedným otáčacím kolieskom sa ako obsluhuje?“
Ale po mojej pýche nasledoval pád. Pár dní nato som totiž naplnil umývačku riadu. Musím priznať, že domácu umývačku riadu som videl prvýkrát v živote. Ani vôbec som netušil, ako sa to používa, a opýtať sa farníkov som sa hanbil. Nuž, keď to slúži na umývanie riadu, tak sa asi na tie taniere má naliať nejaký saponát. Mal som so sebou starú dobrú slovenskú Jar, tak som nešetril.
Na moje naozaj veľké prekvapenie, keď som po nedeľnej omši prišiel do kuchyne, tak bola komplet vyplnená do výšky môjho pása súvislým bielym mrakom voňavej peny. Tak toto som nečakal. „Len pokoj, hádam to spľasne a ráno to poutieram.“ Ale tá pena tam bola aj večer! A v pondelok mal prísť technik namontovať na okno žalúzie. Určite aj s nejakým členom hospodárskej rady farnosti. Dlho do noci som vynášal najprv v lavóre a neskôr aj s fúrikom veľké obláčiky peny do farskej záhrady, kde ich vetrík rozvieval. Ešteže v tých Alpách večer fučí údolný vietor.
Naozaj som bol rád, keď som už konečne uvidel podlahu. Pani z farskej rady ma po obhliadke okien pochválila a povedala, že na chlapa udržiavam tú kuchyňu fakt v super čistom stave. To že naozaj nečakala. Všetko sa lesklo čistotou. A ešte k tomu, keď som z toho Slovinska. A Entschuldigung, Slovenska… Keby tá vedela.
Predsudky. Súdy vopred. Odsúdenie hneď po prvotnom zadelení. Ani nevieme, ako často a rutinne to robíme. Moc predsudkov chápeme až vtedy, keď sa nám ublíži. Že či máme na Slovensku na cestách asfalt a v domoch kanalizáciu! No keby že to prehryznem, mohol som sa dozvedieť, kde sú tabletky do umývačky riadu a kam sa do nej vkladajú.
Nešťastné predsudky, všetci ich máme. „Šalení východniari, čo stále pijú…“ „Všetci Rusnáci majú radi Putina.“ „Arogantní Blaváci s tým otrasným prízvukom jazdiaci na diaľniciach zásadne v rýchlom pruhu.“ „Rómovia, čo neustále klamú.“ „Žena za volantom – auto bez šoféra.“ „Jasné, čo by si čakal od blondínky?“ „Dlhá sukňa, bledé líčka, to musí byť katolíčka.“ „Nebezpeční migranti.“ „Všetci politici kradnú.“ Je to tu až také zapredsudkované, že každý z nás by sa hádam v niečom určite našiel. Či už rasou, pohlavím, zdravotným stavom, vekom alebo aj hoci čím.
„Vari to nie je tesár, syn Jozefa a Márie?“ Ježiš vo svojej rodnej synagóge nemohol urobiť veľa zázrakov. „Roboš“ nám ide vykladať z posvätného zvitku?“
Vďaka predsudkom máme aj my takéto pekné porekadlo: „Šuster, drž sa svojho kopyta.“ Práve toto Ježišovi v nazaretskej synagóge naznačovali rodáci prekypujúci predsudkami. A on sa „divil ich nevere“. Rozumej, skôr ich predsudkom, čo im zobrali akúkoľvek slobodu premýšľania.
Ak sa na blížneho pozeráme ako na jedinečnú a originálnu bytosť, Božiu milovanú dcéru alebo syna, mali by sme v jeho tvári uvidieť najprv tvár Krista, až potom tvár tesára, invalida alebo Ukrajinky. Až potom sa začnú v našom živote a vzťahoch diať
zázraky.
