Pri jednom z tých bezcieľnych poobedí, keď sa človek nechá viesť prúdom obrazov a viet na internete, som narazil na krátku poznámku o rybe z hlbín oceánu. Bola to jedna z tých informácií, ktoré sa na chvíľu mihnú a zvyčajne zmiznú bez stopy. Táto však zostala. Nie pre svoju zvláštnosť, ale pre spôsob, akým rozpráva o živote. A o strate.
V hlbokomorskom tichu žije ryba, ktorej osud by sa dal nazvať absurdným, keby nebol voľačím veľmi presným. Samec tej ryby je nepatrný, krehký, takmer neviditeľný. Jeho život je dlhé hľadanie v priestore, v tme a chlade hlbín oceánov. Keď sa mu napokon podarí nájsť samičku, neurobí nič absurdné.
Prichytí sa k jej telu. A namiesto toho, aby svoju energiu sústredil do toho, aby si zachoval čo najviac suverenity a autonómie, urobí presný opak.
Jeho telo postupne prerastá do jej tkaniva. Stráca oči, orgány, schopnosť existovať samostatne. Nezostáva z neho jednotlivec, ale vzťah. Stáva sa súčasťou jej krvného obehu. Už nežije vedľa nej, ale v nej.
Biológ by povedal: extrémna adaptácia. Ale to slovo je slabé. Lebo nejde o prežitie za každú cenu. Ide o život, ktorý vzniká len tam, kde sa niečo vzdá seba.
A práve tu sa táto ryba prestáva týkať len oceánu.
Toto totiž pre nás robí Kristus.
Boh sa neuspokojil s tým, že zostane nad svetom, v bezpečnej vzdialenosti čistoty a moci. Nevytvoril si svet ako divák. Pripája sa k nemu. Berie na seba telo — nie symbolicky, ale konkrétne: mäso, krv, dych, únavu, bolesť. Vstupuje do nášho obehu. A namiesto toho, aby nás pohltil do seba, necháva sa vtiahnuť do našej krehkosti.
Neprišli po Palestíne chodiť éterické bytosti, ktoré by sa vznášali pár centimetrov nad zemou. Boh kráčal po prachu. Po pôde popraskanej slnkom. Po zemi, ktorá špiní nohy. Prijal váhu tela a obmedzenia času. Zamkol svoje božstvo v ľudskej konečnosti.
Vtelenie nie je poetický obraz blízkosti, ale radikálny akt jednoty. Boh vstupuje do sveta nie ako vládca z výšky, ale ako ten, kto zvnútra zdieľa jeho pulz. A vrchol tejto jednoty nie je kríž chápaný ako symbol obety, ale Eucharistia — gesto blízkosti.
„Toto je moje telo. Toto je moja krv.“
Nie ako spomienka či metafora, ale ako skutočnosť. Jeden obeh života. Boh, ktorý sa necháva prijímať, tráviť, niesť v ľudskom tele. Nie my sa meníme na Boha. Boh sa necháva niesť nami.
V tomto svetle moderná predstava autonómneho jednotlivca pôsobí krehko. Neustále strážená identita, obava zo straty seba, túžba zostať nedotknutý.
Kresťanstvo však nikdy nebolo cestou sebazdokonaľovania. Je to cesta, na ktorej sa „ja“ prestáva uzatvárať. Ako čítame v Liste svätého Pavla: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ Ak to dokáže jednoduchá ryba, prečo by to mal byť problém pre Boha?
Samec, ktorý stratí svoje orgány, v skutočnosti nič nestráca. Bez jeho zániku by nebol nový život. Život nevzniká tam, kde sa identita bráni, ale tam, kde sa daruje.
Kristus ide ešte ďalej. Nepripája sa k silnému telu, aby prežil. Pripája sa k slabému, aby ho niesol. Nečerpá život z nás — my ho čerpáme z neho. Rozlieva sa, láme, dáva, aby sme mali účasť na jeho živote.
A my toto zjednotenie zažívame zakaždým, keď kráčame bližšie k oltáru a z rúk kňaza dostávame ako malé deti do úst Toho, ktorý nás po celý čas hľadal. My prichádzame z našich hektických životov, plných blikajúcich telefónov a trúbiacich áut.
No On zostúpil do hlbín, do najväčšej tmy, aby nás vytrvalo hľadal. A keď nás našiel, stal sa telom a krvou, ktoré prúdia v našich žilách — jedinou výživou, ktorá oživuje nielen naše telo, ale aj našu dušu.
Ryba z hlbín nás teda neučí len jednote. Učí nás cene jednoty. Kristus to vedel. Preto neprišiel len hovoriť. Prišiel sa spojiť.
A otázka nakoniec neznie, či veríme. Ale či sme ochotní prestať žiť oddelene. Lebo v tele, kde je jeden krvný obeh, samota neexistuje.
