Je to duchovne povznášajúci jav. Stojíte na hrebeni hôr a na mrakoch alebo hmle sa objaví váš tieň. Zdá sa väčší, ako v skutočnosti je. No je to len ilúzia, lebo cez hmlovú alebo oblačnú stenu presvitajú vzdialené predmety, ktoré sú relatívne malé v porovnaní s tieňom pozorovateľa. Trochu nás zaskočí tá zdanlivá veľkosť XXX, ale sme schopní to pochopiť a vysvetliť. Kým to ľudia nevedeli kriticky zhodnotiť, tak sa toho optického úkazu báli. Dali mu aj názov podľa jedného nemeckého vrchu, kde sú často vhodné svetelné podmienky na jeho vznik – Brockenov prízrak.
Ale to je len jedna zložka výnimočnosti pocitu človeka, ktorý má šťastie, že na končiaroch alebo hrebeňoch hôr, alebo pri lietaní okolo mrakov či hmiel, alebo hoc aj v záhrade pri východe alebo západe Slnka tento jav uvidí. Tá vznešenejšia časť úkazu sa volá glória. Svätožiara. Človek zbadá okolo svojej hlavy krásne kruhové farebné prstence. Trošku sa podobajú na dúhu, ale vznikajú iným spôsobom. Pri dúhe hrajú úlohu väčšie kvapky vody a pri vidme zasa tie veľmi malé. Ale sú dôkazom toho, že svetlo má aj vlnovú povahu. Svetlo máme preto, že nám Pán Boh stvoril fotóny, ktoré majú vlastnosti častice, ale aj vlny. Tu sme už trochu so zdravým sedliackym rozumom v koncoch. Nič to však neuberá na pocite slávnostnosti, keď zbadáte okolo svojej hlavy farebnú svätožiaru. V duchu si vtedy hovorím, že každý má na to byť svätým. Dokonca aj ja.
Ľudia si všimli, že tieto vzácne optické javy v atmosfére spájajú rovnaké farby. No a keďže napríklad dúha sa nachádza aj vo Svätom písme v príbehu o potope sveta, tak tam našli hneď sedem farieb. A mali pravdu, lebo tých sedem farieb tvorí plnosť bieleho svetla. Teda lepšie povedané, ak by sme rozložili biele svetlo napríklad na optickom hranole, tak by sme tých sedem farieb uvideli. Biblicky číslo sedem znamená plnosť. Len si spomeňte, koľko ráz máme odpustiť svojmu blížnemu…
Vedci by sa vyjadrili presnejšie. Svetelné spektrum viditeľné ľudským okom a spracovateľné naším mozgom siaha od vlnovej dĺžky približne 380 nm po 750 nm. (To keď milimeter na školskom pravítku rozporcujete na tisíc rovnakých kúskov, máte mikrometer. A tisícina z neho je zasa nanometer – nm. Až tak zúfalo nepredstaviteľné to zas nie je.) Vnútorný – najmenší polkruh dúhy alebo kruh vidma je fialový, potom tmavomodrý, svetlomodrý, zelený, žltý, oranžový a červený. To je prakticky celá slovná zásoba, ktorou disponuje priemerný muž vo veciach farieb; ak mám teda hovoriť za seba. V tomto obdivujem všetky ženy, ktoré hovoria cudzie slová opisujúce farby, ktoré na rozdiel odo mňa vidia aj kdesi medzi týmito siedmimi… Na oblúku dúhy by boli ešte menšie poloblúky ultrafialového svetla a väčšie infračerveného. Tie nevidíme, ale cítime ich následky v podobe spáleného krku, keď si nedáme pozor pri vode, alebo je to presne to príjemné „infra“ teplo od kachľovej pece u babičky.
A tak sme ako ľudstvo neskôr vyskúmali, že nášmu oku z tých siedmich stačia v podstate len tri najzákladnejšie: červená, zelená, modrá. Z nich vieme namiešať všetky farby. Pamätám si, že keď sme si kúpili prvý farebný televízor, hneď som zobral lupu a skúmal som obrazovku. Fakt som tam videl v tej drobnej mriežke tieto tri základné farby. Zobral som aj magnet a skúšal som deformovať obraz, čo sa skončilo takmer infarktom, keď ten zdeformovaný obraz zostal, aj keď som dal magnet preč. Našťastie sa to nejako samo opravilo, kým prišli rodičia domov.
Vďaka tomu máme dnes LED zdroje svetla, v ktorých sa dá vyskladať taký zdroj svetla, aký len chceme. Napríklad v obchodoch necháme svietiť na mäsko také svetlo, ktoré zvýrazní jeho farbu. Obliznete sa a ruka vám ide sama do košíka… V kancelárii budeme mať biele svetlo, aby nás „poháňalo“ do práce a v reštaurácii zasa skoro oranžové, aby nám pripomínalo západ Slnka. Pohodu a relax.
V jednej dedine mali problém s neskrotnou mládežou. (Upozornenie: Tento príbeh je hodne drsný, zvlášť dospievajúci by mali zvážiť ďalšie čítanie!) Adolescenti obsadili v strede dediny schody vedúce do kostola. Už to je na pováženie: posvätný priestor, blízke hroby, hneď vedľa fara. Hlasno sa bavili. Púšťali si podivuhodnú hudbu zo svojich mobilov a tých valcovitých repráčikov. Chichotali sa, popíjali energodrinky, plechovky hádzali do tují. Objektívne tam po nich ostávali nedopalky a ktohovie, či len z tabakových cigariet. Liepali sa po sebe. Kultúra obliekania iritovala miestneho kňaza.
Všeobecne vznikla atmosféra, ktorá miestnu komunitu dosť poburovala: „To za našich čias by sme si nikdy nedovolili…“ Apelovali na starostu. Starosta tam dal kamery. Výrastkovia ich poškodzovali. Skončili v obecnom potoku. Občania pristúpili k občianskej hliadke. Jednou bránou v oplotení ich vyhnali, o chvíľu preliezli múr a boli späť. Konflikty zjavne horšie zvládali dospelí ako dospievajúci. Jedni trpeli, druhí si to užívali. Stále ťažšie sa hľadali dobrovoľníci do rodičovskej hliadky.
Naveľa prišiel za starostom rešpektovaný učiteľ z miestnej školy. Riešenie bolo nečakane jednoduché. Nad schodmi pribudli dve krásne nové pouličné lampy. V nich boli žiarovky podobné tým, čo sú vo vitrínach obchodného domu. Ich svetlo zvýrazňovalo jednu konkrétnu farbu ľudskej pokožky. Farbu pupencov na tvári, ach jaj, skoro všetci sme si tým prešli. Po pár večeroch schody osireli… Mládež si našla iné miesto na stretávanie sa… Ani nevedeli prečo. Skrátka, táto svetelná vlnová dĺžka im rozhodne nevyhovovala.
Každý z nás vyžaruje na blížneho „svetlo“ rôznych vlnových dĺžok: Prijatia, sympatie, porozumenia, hnevu, odporu… Prepracovanosti, podráždenosti, napätia. Výčitiek. Zabúdame, že týmto svojím svetlom zvýrazníme presne to isté na osobnosti toho druhého. Sme od detstva zrodení tak, že zrkadlíme dospelých. Opakujeme to, čo vidíme. Keď sme dospelí, tak nám to ostane v inej forme. Kde sa všetci smejú, začneme sa smiať aj my. Kde plačú, cítime smútok, hoci osobne nemáme dôvod. Ale spomienky rýchlo prinesú vhodnú matériu na menšiu depresiu.
Výčitkami, hnevom či trucovaním chceme blížneho donútiť, aby sa zmenil. A on začne zrkadliť. Stane sa v našich očiach ešte protivnejším. Tak si nechtiac ubližujeme. Ak chcem, aby niekto prestal plakať, nepomôže, keď mu začnem vyčítať jeho slzy ani keď na neho kričím. Ak prekonám samoľúbosť a povznesiem sa sám nad seba, dokážem sa usmievať a vidieť veci v lepšom svetle. V očiach zarmúteného sa rozhoria prvé plamienky nádeje a upokojenia. Ak je moje svetlo dobré, v pozadí blížneho sa hneď objavujú slabé kruhy svätožiary.
Prví učeníci dostali jednoduchú inštrukciu: Keď vás prijmú, neprechádzajte z domu do domu, ostaňte tam. Ak vás neprijmú, straste si aj prach z nôh a choďte ďalej. Ak si aj správne svietim autom na cestu, a chodec v čiernom nemá jediný reflexný prvok, neuvidím ho… Skrátka, sú vždy ľudia, s ktorými sa nikdy nenaladíte na rovnakú vlnovú dĺžku. Alebo vás nútia, aby ste prestali svietiť svojím svetlom a začali tým ich – možno aj zhubným, a vy nechcete byť ultrafialový, keď v srdci cítite farbu zapadajúceho slnka…
Meňme doráňané Slovensko aj tým, že budeme menej namosúrení, arogantní, zlostní a bez nádeje. Hádam by sme nechceli, aby sa toto zrkadlilo v tvárach našich blížnych pred smutným pohľadom ich anjelov strážnych! Máme zodpovednosť za tváre našich bratov a sestier. Cesta vedie cez tú našu, napodobňujúcu Krista.
