Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sme organizovali prvý skautský tábor. Už len tým, že neboli chytré mobilné telefóny, bola to úplne iná doba. Nebolo priveľa informácií, tak sme sa lepšie vedeli sústrediť na prítomnú chvíľu. Nemali sme skoro žiadne vybavenie. Všetko zariadenie poľnej kuchyne, umyvárne, spŕch, latrín, táborovú bránu a mnoho detailov sme robili na mieste z dreva, klincov, drôtu, špagátov a šikovných rúk.
Tie šikovné ruky patrili deťom a mládeži z goralského prostredia. Doma tvrdo pracovali. Ich manuálna zručnosť bola obdivuhodná, ako všetko opozerali od svojich otcov a mám. Ale popritom nachytali aj, nazvime to, expresívne výrazy pre situácie, keď sa nie veľmi darilo.
Preto sme vymysleli takú táborovú hru: Kto povie vulgárne slovo alebo nebodaj zabŕdne do Desatora v súvislosti s Božím menom, musí urobiť desať drepov. Niektorí zrazu zistili, že sú viac unavení z drepov ako z roboty… Ale keďže nechceli mať na konci tábora stehná, ako má skokan zelený, tak sa učili používať na náhle prekypujúce emócie nové ventily. „Do kačacej päty!“ napríklad. Keď som nedávno na tábore začul: „Daj si desať!“, trochu ma ohrialo pri srdci, že to vlastne zľudovelo.
Lebo prostredie, v ktorom sme, ovplyvňuje aj náš slovník. Je to istá forma davovej manipulácie. Ak ľudia okolo vás sú vulgárni a suroví, postupne sa prichytíte, že najprv v duchu, a potom aj nahlas začnete používať nepatričné slová. Dokonca aj keď vedome nechcete. Davová psychóza má mnoho podôb.
Hlavné rozdelenie je jednoduché: pozitívna a negatívna. Účasť na dobrom koncerte, spoločné športové aktivity. Pre nás veriacich sú príznačné napríklad púte. Všetci sme to zažili: vynikajúci prednášateľ, rečník či kazateľ vie zomknúť dav a prebudiť v ňom túžbu po poznaní, kráse, dobrote i zmene k lepšiemu. Možno sme davovo manipulovaní, ale je nám to na dobré. Priam túto formu manipulácie sami vyhľadávame.
O negatívnej škoda hovoriť. Stačí si kdesi v archíve pozrieť fascinovaných Nemcov počúvajúcich drobného mužíčka s fúzikmi pod nosom a obrovskou mocou. Všetky tie krvavé revolúcie, vojny a genocídy sa začínali davovou psychózou. Aj zlo vie zaujať; myslím si, že ešte ľahšie ako dobro. Ach, ako sa na tej nešťastnej Ukrajine znova opakujú dejiny. A že ten veľký ruský národ je neustále – tak nekriticky a tragicky zároveň – fascinovaný svojimi „cármi“ absolútne pochybných kvalít.
Pre mňa osobne bolo niečím cez čiaru vo verejnom priestore jeden míting, kde akýsi poslanec vyburcoval zhromaždených pokrikom: „Prezidentka je americká…“ A dav zhypnotizovaný samým sebou doplnil to mimoriadne vulgárne slovo, ba priam s nadšením ho hlasno skandoval.
Slovo, ktoré vo Svätom písme obchádzame decentným označením „neviestka“. V tom dave boli iste skvelé staré mamy, čo dokážu upiecť vynikajúci makovník, a dedkovia, čo k nemu robia na jar vnúčikom píšťalku z vŕby. Nikdy by to slovo vo svojom okruhu nevyslovili. Aj za tým rečníkom stáli ľudia, čo by mali byť elitou, vrátane jednej dámy, no keďže to nestopli, radšej sa hanbím ich menovať…
Dav však má moc nad jednotlivcom až vtedy, keď sa on sám rozhodne vystúpiť zo svojej jedinečnosti. Zaujímavým myšlienkovým experimentom by bolo, ak by sa ten nešťastník na tribúne trochu zamotal a vykríkol by: „Tvoja mama je americká…“ Aj vy to počujete? Nastalo by totiž mrazivé ticho.
Dav by sa rozpadol na synov a dcéry, a keďže sa v živote asi ani nedá celkom prestrihnúť pupočná šnúra, zrazu by si zúčastnení uvedomili, kto vlastne sú, a nepovedali by na svoju matku niečo, čo zjavne nie je pravda. Koniec koncov, ani pri tej pani prezidentke to zjavne nie je pravda, ale dav pravda až tak veľmi nezaujíma. Jedinca niekedy áno.
Ježiš má rovnakú skúsenosť. Dav vie kričať „Hosana!“, ale aj „Ukrižuj!“. Ak chceme pozitívne ovplyvniť dav, je dobré vytvoriť spoločný rituál, pravidlá. Pekným príkladom sú dopravné predpisy. Zástup vodičov a vodičiek na ne občas frfle, často ich porušuje, ale v okamihu, keď nás niekto obehne cez plnú čiaru, horlíme spravodlivým hnevom a štve nás, že práve teraz nie sú niekde policajti v tom svojom zamaskovanom aute. Či chceme, či nie, vlastne sme sa s tými pravidlami stotožnili.
Pravidlá vytvárajú skupinové ovplyvnenie konania jednotlivca, podotýkam, pre všeobecné dobro. Milým príkladom sú ľudové kroje. Tiež vznikli prácne a s veľkou námahou. Ale zázračne stmelili komunitu. Ukázali postavenie, stav, pôvod, ovplyvnili správanie sa. V slávnostnom kroji boli aj srdcia slávnostné. Podobne vie manipulovať človekom aj uniforma. V službe dobru, ale aj zlu.
Židovský národ mal aj za čias Ježiša veľa spoločných rituálov, pravidiel i krojov. Mojžiš vedený Duchom vedel, čo robí. A Ježiš to rešpektoval. Ale vždy, keď len trochu mohol, upriamoval pozornosť na to, že sme vzácne jedineční. A napriek predpisom nehodil kameň do tej už spomenutej neviestky. Uzdravil v sobotu.
Na príklade neumytých rúk z nedeľného evanjelia vysvetlil, že dôležitejšie je to, čo vychádza z nášho srdca. Že hoci vytvárame malé a inokedy až státisícové zástupy pri našich liturgických sláveniach – a že je to skvelé, lebo dav nás vtedy premieňa na lepších a sám Pán je uprostred dvoch či troch zídených v jeho mene –, nemenej dôležité je aj iné.
To podstatné: Za svoje srdce sme stále zodpovední len my sami. Nebude sa dať vyhovoriť, až ten čas príde, na dav. Na to, že všetci tak robili, zmýšľali alebo mlčali, keď mali kričať. Sme spoločenstvo nesmierne vzácnych jedinečných bytostí.
Tak si myslím, že v dobe konšpirácií, manipulácií sociálnymi sieťami, v čase politikov s prejavmi diktátorov si veru máme dať poriadny pozor na svoje srdce. Lebo ako to fakt trefne napísal Solženicyn, hranica medzi Dobrom a Zlom prechádza srdcom každého človeka. Každého.
