Keď som sa dozvedela, že moja dcéra má Downov syndróm, svet sa mi na chvíľu zastavil. Nie preto, že by som ju nemilovala – práve naopak. Ale preto, že spolu s touto vetou prišlo množstvo strachu, otázok a neistoty, na ktoré ma nikto nepripravil. Čo bude ďalej? Zvládneme to? Budem dosť silná?
Modlila som sa. A zároveň som sa hnevala. Na Boha? Neviem vysvetliť prečo, ale na Boha som sa nedokázala hnevať. Jednoducho som cítila, že to všetko – mňa, nás – drží v rukách. Na seba? Na život? Neplakala som, ale pýtala sa veľa. No odpovede neprichádzali. A tak som začala svoje emócie ukladať tam, kde som mala pocit, že ich aspoň na chvíľu dokážem umlčať – do jedla. Jedla som smútok. Jedla som strach. Jedla som otázky bez odpovedí.
Pribrala som. A hanbila som sa za seba. Za svoje telo. Za to, že moja viera nevyzerala „učebnicovo“. Že som nebola pokojná, vyrovnaná, zmierená. Moje telo však len nieslo to, čo moja duša vtedy nedokázala uniesť sama.
Dnes už viem, že aj toto bolo miesto, kde ma Boh nenechal samu. Nie v hotových odpovediach, ale v tom, že zostal. Aj keď som mu vyčítala. Aj keď som mala pocit, že moja modlitba je len výčitka bez bodky. Aj keď mi neodpovedal.
Paradoxne, práve v tom období som objavila novú záľubu – pečenie. Medzi múkou, cukrom a plechmi som našla rytmus a ticho. Jednoduchú prácu rúk, ktorá mi pomáhala, keď sa myseľ rozpadávala. Postupne som pochopila, že Boh si niekedy hľadá cestu k človeku cez úplne obyčajné veci. Cez každodennosť. Cez trpezlivosť. Cez to, čo držíme v rukách.
Časom som pochopila ešte jednu vec: telo často nesie príbeh, ktorý navonok nevidno. Za priberaním, ale aj za rýchlym chudnutím môže byť oveľa viac než len vôľa či disciplína. Môže tam byť diagnóza. Smútok. Choroba. Alebo zápas viery, ktorý sa odohráva potichu.
Preto sa dnes snažím nepýtať: „Prečo si pribrala?“ A nepozerať sa zhrozene, keď niekto náhle schudne. Radšej sa učím pýtať sa inak – s úctou, tichom a láskavosťou. Lebo my často vidíme len telo. Boh však vidí srdce. A zostáva. Aj keď my nevládzeme.
