Nedávno som natrafila na článok, v ktorom autor tvrdil, že deti narodené mŕtve alebo s postihnutím sú následkom hriechov predkov. Priznám sa, že ma to hlboko zasiahlo.
Ak by to bola pravda, znamenalo by to, že Boh trestá nevinných za viny iných. Znamenalo by to veriť v Boha, ktorý sleduje hriechy našich starých rodičov či praprarodičov, aby ich potrestal na našich deťoch. Takýto obraz Boha je však vzdialený tomu, ako ho poznávame cez Písmo a cez Ježiša Krista.
Ja takého krutého Boha nepoznám a nechcem v neho veriť. Náš Boh je predsa milujúci a odpúšťajúci Otec. Ježiš o ňom hovorí ako o Dobrom pastierovi, ktorý ide hľadať stratenú ovečku, nie ako o katovi, ktorý trestá nevinných. Boh, ktorého poznávam vo svojom živote, je ten, ktorý dvíha, lieči a premieňa bolesti na požehnanie.
Naša dcéra Majka má Downov syndróm. Pre mňa a môjho manžela nie je symbolom trestu, ale daru. Vnímame, ako cez ňu Boh prináša do nášho života veľa dobra – viac lásky, radosti, trpezlivosti, ale aj jednoty v rodine. Učí nás vidieť krásu v jednoduchých veciach a vnímať hodnotu každého človeka bez podmienok.
Ak by Boh trestal pre hriechy predkov, každý z nás by mal choré deti, pretože všetci máme v rodokmeni hriešnikov. Každý z nás je sám hriešnik, a predsa Boh nepozerá na náš život cez prizmu minulých vín, ale očami milosrdenstva. Choroba, utrpenie či smrť nie sú Božím želaním – sú dôsledkom krehkosti sveta poznačeného hriechom. Ale aj v tejto krehkosti môže Boh konať veľké dobro.
Preto verím, že každé dieťa – zdravé, choré, narodené aj nenarodené – je dar, nie trest. Ako hovorí Boh ústami žalmistu: „Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona.“ (Ž 127,3)
Keď sa pozriem na Majku, vidím Boží úsmev. A viem, že je Božou odmenou.
