Mám rád tvrdú rockovú hudbu. Medzi moje srdcovky patrí americká skupina Danzig. Skupina pracuje s hororovou estetikou, diabolskými symbolmi, vampírskymi témami, ako aj s témami smrti, beznádeje a zániku. Frontman Glenn Danzig o svojej tvorbe tvrdí, že ide o estetiku provokácie, že on sám k satanizmu neinklinuje a že je to hudobný aj obsahový výraz, ktorý k tomuto hudobnému štýlu patrí.
K hudbe Danzig vás to zrejme nezaveje, ale je to jedna z mála kapiel, ktorej sa podarilo temnotu zakódovať priamo do hudby – je to niečo ako geniálny hudobný horor.
Prečo o tom píšem na stránkach kresťanského portálu? Pretože ma zaujala jedna vec: jeden z dôležitých bývalých členov skupiny Danzig sa stal kresťanom.
Josh Lazie (vlastným menom Josh Resnik) hrával v skupine na basovej gitare. Nahral s kapelou albumy Danzig 5: Blackacidevil (1996) a Danzig 6:66 Satan’s Child (1999).
Josh Lazie dnes verejne hovorí o svojej životnej ceste, o pádoch, dlhom hľadaní zmyslu života, ale aj o rozhodnutí prijať krst.
Aj keď Josh pôsobil v takej výraznej formácii, akou Danzig nepochybne bol, za vonkajším úspechom sa skrýval hlboký vnútorný rozklad. Josh Lazie otvorene hovorí o boji so závislosťou od alkoholu a heroínu. Vo svojom svedectve opisuje straty, ktoré nasledovali – prišiel o stabilitu, prácu aj domov. Svet, na ktorý prisahal, mu nakoniec priniesol osamelosť a prázdnotu.
Sám priznáva, že hudba, drogy, peniaze ani uznanie nikdy nedokázali zaplniť jeho túžbu po zmysle a pokoji.
Zlomovým momentom na jeho ceste nebola veľká udalosť ani mimoriadny duchovný zážitok, ale jednoduchá prosba jeho syna. Dieťa prejavilo túžbu ísť do chrámu. Josh ho nechcel odmietnuť – a tak ho sprevádzal.
Prvý vstup do chrámu opisuje ako chvíľu, keď sa v ňom niečo zlomilo. Nešlo o teologické argumenty ani o presvedčivé slová kazateľa, ale o ticho, modlitbu a pocit, že konečne, po prvý raz v živote, stojí pred niečím skutočným. V tom priestore a rozpoložení si naplno uvedomil vlastnú krehkosť, vlastné zlyhania aj túžbu po odpustení – túžbu byť prijatý ako človek.
Josh Lazie postupne vstúpil do života miestnej pravoslávnej komunity. Pravoslávie ho oslovilo najmä svojou hlbokou kontinuitou tradície. Doslova ho uchvátil dôraz na pokánie a na uzdravenie duše cez modlitbu, ktorá napokon prerodí celého človeka. V kresťanstve našiel pevný bod, nie prchavé emócie.
Ako hudobníka ho – podľa jeho vlastných slov – oslovil aj liečivý rytmus modlitby a liturgie, dôraz na pokoru a trpezlivosť, ako aj chápanie viery ako procesu uzdravovania, nie rýchleho riešenia.
Dôležitú rolu zohrala aj jeho skúsenosť s programom Anonymných alkoholikov, kde sa naučil priznať si bezmocnosť a prijať pomoc zvonka. Tento postoj pokory vníma ako veľmi blízky duchovnému životu v pravoslávnej tradícii.
Josh Lazie sa stal katechumenom a rozhodol sa prijať krst. Jeho príbeh nie je dramatickým „zázrakom zo dňa na deň“, ale tichou dlhou cestou návratu domov. Nezamlčuje minulosť, no ani v nej nezostáva uväznený.
Ako poznamenal klasik: Boh nepočíta naše pády, ale teší sa z našich vzletov.
