V Rímskokatolíckom kalendári má 14. januára svoje miesto svätý Lazár Devasahayam, vlastným menom Neelakandan Pillay. Narodil sa v roku 1712 v rodine vyššej kasty v Travancore (v dnešnom štáte Tamil Nadu). Od mladosti vynikal vzdelanosťou v sanskrte a bojových umeniach. V roku 1729 vstúpil do armády kráľa Marthandavarmu, kde sa stal dôstojníkom na kráľovskom dvore v Trivandrume (v dnešnom štáte Kerala).
Obrat v jeho živote nastal v roku 1741, keď kráľovská armáda porazila Holanďanov a zajala Eustachia Benedicta De Lannoya, katolíckeho dôstojníka, ktorý sa stal Neelakandanovým blízkym priateľom. Po sérii osobných nešťastí vrátane straty majetku a neúspechov v poľnohospodárstve ho Lannoy inšpiroval príbehom biblického Jóba, takže Neelakandan začal čítať Bibliu a prejavil túžbu prijať kresťanstvo.
Keďže miestni duchovní sa obávali hnevu hinduistického kráľa, poslali ho k talianskemu jezuitovi otcovi Giovannimu Battistovi Buttarimu. Po niekoľkých mesiacoch katechizácie bol Neelakandan 17. mája 1745 v Kostole Svätej rodiny vo Vadakkankulame pokrstený menom Lazarus Devasahayam, čo v tamilčine znamená „Lazár Božia pomoc“.
Lazár sa po prijatí krstu stal horlivým šíriteľom kresťanskej viery, pričom ku konverzii priviedol aj svoju manželku Bhargavi Ammal, ktorá pri krste prijala meno Terézia. Pri šírení evanjelia vyhlasoval, že všetci muži sú si rovní bez ohľadu na kastu.
Jeho postoje a aktivity vyvolávali odpor medzi príbuznými a vyššími kastami, až ho obvinili z neúcty k hinduistickým bohom a tradíciám. Situácia sa vyostrila, keď Lazár verejne kritizoval príkaz kráľovského ministra na prenasledovanie kresťanov a vyzval ho, aby začal perzekúcie od seba samého.
Rastúca nenávisť voči Lazárovým aktivitám priviedla napokon kráľa k tomu, aby 23. februára 1749 odsúdil Lazára Devasahayama na smrť za zradu hinduizmu a šírenie kresťanstva.
Počas troch rokov väznenia pred popravou bol Lazár podrobovaný krutému mučeniu. Vystavovali ho prírodným živlom, reťazami pripútavali ku kmeňu stromu a verejne ponižovali, keď ho priväzovali na chrbát byvola a rany mu natierali pálivým práškom. Napriek tomu zostal pevný vo viere, povzbudzoval kresťanov, ktorí ho navštevovali, a rozprával im o Bohu. V ťažkých podmienkach dokonca pomáhal chudobným, uzdravoval chorých a pokračoval v evanjelizácii.
Raz pri modlitbe narazil lakťom do skaly zvanej Muttidichanparai, po čom z nej začala vytekať voda, z ktorej sa mohol napiť. Tento prameň sa spomína najmä v súvislosti s neskoršími zázračnými uzdraveniami. Je doložené, že po užití tejto vody na Lazárov príhovor ožilo v matkinom tele dieťa, ktoré bolo už dlhšiu dobu považované za mŕtve.
Napokon bol Lazár tajne popravený 14. januára 1752 v odľahlej oblasti Kattadimalai. Pred smrťou odmietol ponuku úteku a vyzval svojich katov, aby vykonali, čo im bolo prikázané. Po jeho smrti kresťania zbierali zem, na ktorú padlo jeho bezvládne telo, a používali ju ako liek, čo prispelo k rýchlemu rozšíreniu jeho úcty.
Ostatky svätého Lazára Devasahayama boli uložené v Kostole svätého Františka Xaverského, neskôr povýšenom na katedrálu diecézy Kottar, ktorý sa nachádza v meste Nagercoil v indickom štáte Tamil Nadu.
Tam sa 2. decembra 2012 uskutočnilo jeho blahorečenie, pričom obrad viedol kardinál Angelo Amato. O necelých 10 rokov 15. mája 2022 pápež František na vatikánskom Námestí svätého Petra kanonizoval Lazára Devasahayama ako prvého indického laického mučeníka.
