Deň otcov si možno v dnešnom zhone ani nevšimneme, no práve preto by sme sa mali na chvíľu zastaviť a zamyslieť sa nad tým, čo vlastne znamená byť otcom. Nevnímať ho len ako spoločenský titul či len ako autoritu, ale ako prítomného človeka, ktorý je oporou vo vzťahu.
O otcoch sa často hovorí ako o tých, ktorí majú byť silní, rozvážni, praktickí… Menej sa však hovorí o tom, ako veľmi deti potrebujú, aby ich otec vedel správne reagovať, keď nastane vypätá situácia. A že práve v takých chvíľach sa ukazuje, čo to vlastne znamená byť otcom.
Keď príde hnev
Predstavme si bežnú scénu: Dieťa sa hrá s kockami, otec ho požiada, aby si ich upratalo. Nič sa nedeje. O chvíľu otec na jednu z nich stúpi a ozve sa známa ostrá bolesť. Hnev stúpa. Čo urobí? Zakričí? Odíde? Alebo sa pokúsi zhlboka nadýchnuť a povedať: „Vieš, toto ma naozaj bolí. Nechcem kričať, ale potrebujem, aby si to upratal.“
Nie je to maličkosť. Aj práve v takýchto okamihoch sa dieťa dozvedá, či je svet bezpečné miesto. Či môže urobiť chybu bez toho, aby prišla potupa. Či sú emócie v poriadku.
Otcovia, ktorí sa učia zvládať vlastný hnev, nedávajú deťom len pokojnejší deň. Učia ich cenné lekcie, ako zvládať samých seba. Ako reagovať, keď ich niečo prekvapí, nahnevá, zraní. Nie cez trest, ale cez vzťah. Nie výbuchom, ale pevnosťou, ktorá neponižuje.
Emócie potrebujú priestor
Deti zažívajú emócie naplno. Keď plačú, kričia, hádžu veci, často v tom samy strácajú orientáciu. Potrebujú pri sebe niekoho, kto to ustojí. A práve otec môže byť tou kotvou, ktorá im ukáže, že svet sa nezrúti, keď sa niečo pokazí. Že dôvera sa nebuduje tým, že je všetko v poriadku, ale tým, že sme spolu aj vtedy, keď nie je.
Nie je to inak ani pri starších deťoch. V puberte sa emócie menia na prudké výkyvy, odpovede bývajú jednoslovné alebo žiadne, dvere sa občas zabuchnú bez slova. Otec, ktorý v takej chvíli neodíde, nezatvrdne, ale zostane dostupný: pokojný, nevtieravý, otvorený, ponúka dieťaťu presne to, čo potrebuje, aj keď to navonok odmieta. Nemusí vyriešiť všetko hneď. Stačí, že neprestane byť prítomný.
To však neznamená potláčať vlastné pocity. Naopak, otcovia, ktorí vedia pomenovať, čo cítia, robia obrovskú službu svojim deťom. Keď otec povie: „Som nahnevaný a potrebujem chvíľu,“ učí tým, že emócie sa dajú zvládnuť bez výbuchu. Že hnev nie je nebezpečný, ak s ním vieme pracovať.
A humor? Ten prináša ľahkosť. Otec, ktorý sa vie zasmiať, ktorý urobí z bežnej situácie hru alebo vtip, často bez slov uvoľní napätie. Deti vďaka nemu vedia, že domov nie je len miesto pravidiel, ale aj radosti.
Nikto to nerobí dokonale. Aj ospravedlnenie môže byť výchovné. Možno ešte viac než dokonalá reakcia.
Otcovstvo ako každodenný vzťah
Biblia ukazuje otca ako človeka, ktorý nie je len živiteľom rodiny, ale aj učiteľom, sprievodcom, tým, kto si všimne, čo sa v deťoch deje. V Knihe Sirachovec čítame, že otec má deti vychovávať, dávať im hranice, byť pri nich. Nie však ako sudca, ale ako ten, kto ich vedie k múdrosti.
Otcovstvo nie je povolanie „popri práci“. Nie je to druhá smena po návrate domov. Je to vzťah, ktorý potrebuje pozornosť, čas a otvorenosť. A to neznamená byť stále dokonalý. Znamená to byť k dispozícii. Všímať si. Byť človekom, ktorý nezuteká.
Nie každý mal takého otca. A mnohí dnešní otcovia bojujú s vlastnou neistotou, pýtajú sa: „Čo ak to nerobím dobre? Čo ak som príliš tvrdý, príliš unavený, príliš mimo?“
Práve preto je dôležité pripomenúť si, že otcovstvo, to nie je bezchybnosť. Je to vytrvalosť, pokora a odvaha byť prítomný vo vzťahu. Vždy sa dá začať znova. Zastaviť sa. Povedať: „Poď, sadnime si.“ Alebo len jednoducho zostať pri dieťati, aj keď sa svet na chvíľu zdá nezrozumiteľný.
Na Deň otcov teda ďakujeme tým, ktorí zostávajú nie preto, že by boli dokonalí, ale preto, že sa snažia byť prítomní. A to je niekedy viac, než sa zdá. Deti si to zapamätajú.
Blažený muž, ktorý sa bojí Pána… Jeho potomstvo bude mocné na zemi; pokolenie spravodlivých bude požehnané. (Ž 112,1–2)
