Kostoly v stredoveku až na pár výnimiek dodržiavali základné pravidlo, že svätyňa smerovala na východ. Malo to svoj hlboký teologický význam, ostatne, ako mnoho ďalších vecí v tomto období. Vychádzajúce slnko symbolizovalo vzkrieseného Krista a nádej, ktorú prináša pre celý svet.
Orientácia na východ nemusela byť úplne presná, stredoveké chrámy aj na Slovensku ponúkajú široké spektrum smerovania od severovýchodu po juhovýchod. V neskoršom období sa pri výstavbe od tohto pravidla upustilo a kostoly sa začali viac prispôsobovať okolitej zástavbe či prístupovým cestám.
Aj vďaka tomu sa pri prestavbách často malých stredovekých chrámov otvorili staviteľom nové možnosti. Jedným z najbežnejších spôsobov, ako zväčšiť kapacitu, bolo totiž zbúranie pôvodného presbytéria či apsidy a postavenie novej lode na ich mieste. Orientácia kostola sa tak otočila o 180 stupňov, keďže stredoveká loď sa funkčne zmenila na svätyňu. Symboliku Krista ako svetla prichádzajúceho z východu (ex oriente lux) tak do veľkej miery nahradil pragmatický prístup zabezpečiť priestor pre veriacich.
Dnes sa preto bližšie pozrieme na tri príklady takýchto otočených stredovekých chrámov, pričom v tom poslednom prípade to vzali stavitelia trocha viac od podlahy…
Keď raz nestačí – Omšenie
Pôvodne románsky kostolík v dedinke Omšenie neďaleko Trenčianskych Teplíc predstavuje na našom území špecifický prípad, keď v priebehu dejín došlo k otočeniu jeho orientácie hneď dvakrát.
Prvýkrát sa farnosť v Omšení i samotná obec spomínajú v súpise pápežských desiatkov z rokov 1332 – 1337. Chrám tu postavili už niekedy v prvej polovici 13. storočia ako neskororománsku jednoloďovú stavbu so západnou predstavanou vežou a na východ smerujúcou apsidou.
V 18. storočí sa však na objekte už dosť podpísal zub nepokojných časov tureckých vojen a protihabsburských povstaní. Vizitácia z roku 1754 hovorí, že kostol sa podobá skôr chlievu, a tak je už nedôstojný na slúženie svätých omší. Obnovy sa chrám dočkal v poslednej tretine 18. storočia, ale už na začiatku 19. storočia bol jeho stav opäť zlý: mal veľké statické problémy a drevený strop v lodi bol práchnivý. Nasledovala tak ďalšia oprava v roku 1802, keď okrem iného nahradili starú sakristiu novou postavenou na jej mieste.
K zásadnej zmene došlo pri prestavbe v roku 1838, keď románska apsida musela z kapacitných dôvodov ustúpiť novej, väčšej lodi. Orientácia kostola sa tak otočila a z románskej lode sa stala svätyňa zväčšeného chrámu s novo premiestneným oltárom.
To však ešte zďaleka nebol koniec zmien. O necelých 90 rokov neskôr v roku 1927 vo farnosti opäť pristúpili k veľkej prestavbe svojho kostola. Mali si ju vynútiť statické problémy východného priečelia novej lode z roku 1838, ktorému hrozilo zrútenie. Aj s finančnou pomocou amerických Slovákov sa podarilo priečelie odstrániť a pristavať polygonálne ukončenie. Tento novovzniknutý priestor sa stal presbytériom, čím sa chrámu vrátila pôvodná orientácia svätyňou na východ. Opravený kostol vysvätil nitriansky biskup Mons. Karol Kmeťko. V tejto podobe, s menšími zásahmi, stojí a slúži veriacim dodnes.
Jeden z najstarších – Malé Teriakovce
Evanjelický kostol v malohontskej dedinke Malé Teriakovce (dnes súčasti Veľkých Teriakoviec) niekoľko kilometrov severne od Rimavskej Soboty predstavuje zrejme jeden z najstarších prípadov otočenia kostola na našom území, keďže k nemu došlo už v období renesancie.
Gotický chrám postavili vo vyvýšenej polohe nad obcou v prvej polovici 15. storočí ako typický objekt s predstavanou západnou vežou, pozdĺžnou loďou a východným polygonálnym presbytériom. V dostupnej literatúre sa neuvádza, komu bol pôvodne zasvätený.
Počas reformácie prešiel kostol do rúk stúpencov učenia Martina Luthera, ktorým už začiatkom 17. storočia kapacitne nevyhovoval. Z tohto dôvodu sa rozhodli realizovať rozsiahlu prestavbu. Polygonálnu svätyňu zbúrali a na jej mieste postavili novú loď, dlhšiu a širšiu než bola tá gotická. Z nej následne urobili presbytérium s oltárom na západnej strane.
Ani takto zväčšený chrám však rozrastajúcej sa obci už v druhej polovici 18. storočia nepostačoval. Preto pri obnove v rokoch 1774 – 1795 postavili v lodi drevené tribúny pozdĺž západnej, severnej a východnej steny.
K väčšej pamiatkovej obnove došlo v rokoch 1977 – 1980, keď sa riešila veža, zastrešenie a vonkajšie fasády objektu. Vtedy už mal status národnej kultúrnej pamiatky (od roku 1963), a to aj vďaka vzácnym dreveným stropom zo 16. – 18. storočia.
Významné objavy priniesla ďalšia obnova v rokoch 2006 – 2008, keď archeologický výskum predchádzajúci oprave podlahy zachytil v priestore renesančnej lode základové murivo pôvodného presbytéria z 15. storočia. Nález bol sčasti prekrytý sklom a tak prezentovaný pre návštevníkov. Kostol stále slúži veriacim a je súčasťou známej Gotickej cesty.
Radikálne riešenie – Sielnica
Kostol všetkých svätých v dedinke Sielnica neďaleko Zvolena predstavuje u nás pomerne zriedkavý príklad radikálnejšieho prístupu pri „otáčaní“ chrámov. Z gotickej stavby totiž po prestavbe v 20. storočí zostala stáť už len veža.
Ranogotický kostol postavili v Sielnici na miernej vyvýšenine už niekedy v poslednej tretine 13. storočia. Mal podobu jednoloďového objektu s polygonálnym presbytériom a možno už aj so severnou sakristiou.
Hneď v nasledujúcich desaťročiach prešiel dvoma významnými prestavbami. To už patril premonštrátom z Kláštora pod Znievom. Najprv zo severnej strany pristavali bočnú loď a o niečo neskôr nahradili svätyňu väčším kvadratickým presbytériom a k južnej strane lode pripojili zrejme murovanú zvonicu.
Stredovek sa ešte neskončil a chrám sa dočkal ďalšieho rozšírenia. Na prelome 15. a 16. storočia pribudla na južnej strane v rámci neskorogotickej prestavby pomerne veľká kaplnka zasvätená svätej Kataríne. Jej výstavbu financoval známy podporovateľ sakrálnych stavieb v tomto regióne banskobystrický mešťan Michal Königsberger.
Napriek uvedeným viacnásobným zväčšovaniam priestoru chrámu po 400 rokoch už veriacim kapacitne nepostačoval. Navyše podľa dobových záznamov im pripomínal skôr pivnicu. Rozhodli sa preto pre výstavbu nového kostola.
Práce sa začali vo vojnovom roku 1942, keď zbúrali celú gotickú stavbu až na západnú vežu. Tú zakomponovali do novostavby tak, že po novom stála na východnej strane, keďže nový chrám postavili západne od starého. Nový kostol s patrocíniom Svätého Ducha vysvätil 14. júna 1943 vtedajší banskobystrický pomocný biskup Dr. Andrej Škrábik.
Ako uvádza Anton Zarevúcky vo svojom Katalógu farností a kostolov Banskobystrického biskupstva z roku 1976, je to „dôstojný stánok Boží i veriaceho ľudu, príjemný, nie veľmi skvostný ani vysoký, lebo sa šetrilo na náklade“.
Pôdorys zaniknutej stredovekej stavby bol odkrytý pri archeologickom výskume v roku 2017 a následne prezentovaný v dlažbe odlišnou farbou.
