Ján González de Castrillo, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 11. júna, sa narodil okolo roku 1430 v španielskom meste Sahagún (preto je známy aj ako svätý Ján zo Sahagúnu). Od detstva prejavoval veľké nadanie, a tak ho otec po niekoľkých rokoch strávených u miestnych benediktínov poslal na výchovu biskupovi Alfonzovi do Burgosu. Tam sa zakrátko stal správcom biskupovho paláca.
Láska k Eucharistii a skromný život napriek rodinnému bohatstvu vytvorili v Jánovi vhodnú pôdu pre rast kňazského povolania. V roku 1456 ho vysvätili za kňaza. Keď po troch rokoch biskup Alfonz zomrel, Ján sa odobral do Salamanky, aby si tam prehĺbil teologické štúdiá. Jeho bystré myslenie v kombinácii s asketickým životom urobili z neho na novom mieste obľúbeného kazateľa. Dar slova umocnila obetavá služba. Navštevoval chorých, spovedal, ale súčasne, keď bolo potrebné, pranieroval správanie v rozpore s evanjeliom, a to bez ohľadu na spoločenské postavenie dotyčných, aj keď mu neraz išlo o život. Pre svoju odvahu a obetavosť mal medzi ľuďmi povesť svätosti.
Jeho pôsobenie prerušila vážna choroba. Keď trvala už rok, Ján dal Bohu sľub, že ak mu ešte daruje čas, určite ho nepremárni. Krátko nato podstúpil úspešnú operáciu. Po nej predal všetko, čo mal, a 18. júna 1463 sa jeho domovom stal kláštor augustiniánov pustovníkov v Salamanke. Obetavé skutky a povzbudzujúce slová tak vystriedalo pokorné mlčanie a tichá modlitba v kláštore.
Jánov odchod do kláštora sa ukázal ako strata pre chorých a rodiny, ktoré dovtedy navštevoval. Keď v meste vypukli nepokoje, predstavený kláštora Jána prepustil, aby sa vrátil k predošlej činnosti. Po dvanástich rokoch trpezlivého pôsobenia dokázal zmieriť šľachtické rodiny, ktoré dlhý čas žili v hneve. Podpísali akt „trvalej svornosti“ a Salamanku opäť naplnil pokoj.
Ján zomrel 11. júna 1479. Podľa niektorých zdrojov ho otrávila žena, ktorej vyčítal nemravný život.
