Dnes v rímskokatolíckych svätých omšiach zaznievajú tieto verše z Lukášovho evanjelia:
Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ‚Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: ‚Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘“ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! a Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (18,1-8)
V tomto texte sú plasticky vykreslené dve postavy. Sudca – úspešný, múdry, rozvážny, vážený, no bezcitný; človek, ktorý kašle na mienku ľudí a nezáleží mu ani na Bohu. Naproti nemu je posledná z posledných: vdova, ktorú niekto ničí, prenasleduje, chce ju rozdupať v jej vlastnej biede. Sudca sa zľutuje a chuderu obráni.
Je zaujímavé sledovať jeho pohnútky. Čo ho k tomu primalo? Vytrvalosť zúfalej ženy. Jej neodbytnosť obmäkčí dokonca aj bezcitného „žraloka“. Museli to už vidieť aj iní ľudia, ten vzťah naberal na obrátkach. Sudca sa nakoniec zmiluje a obráni ju. Môžeme tiež uvažovať o tom, že sudca musel vedieť, že vdova je v práve, že ju jej prenasledovateľ ničí nespravodlivo. Veď prečo by obraňoval nespravodlivú vdovu, ktorú mu nemá čím zaplatiť?
Ak to prenesieme do duchovnej roviny, poučenie spočíva v tom, že v našich modlitbách nemáme ochabovať, že máme stále vytrvalo klopať na nebeskú bránu, obracať sa na Boha, byť s ním v kontakte. Keď pre svoju neodbytnosť obránil bezcitný sudca chudobnú vdovu, prečo by milosrdný a milujúci Boh neobránil tých, ktorí k nemu vystierajú ruky?
Zaujímavý výklad podáva Origenes, ktorý toto podobenstvo rámcuje do človeka. Sudca je v jeho ponímaní ľudské svedomie. Je to však svedomie otupené, necitlivé, tvrdé, svedomie, ktoré nereaguje na podnety. Vdova je podľa Origena duša, ktorá apeluje na svedomie, snaží sa zjemniť svedomie človeka, aby bolo citlivejšie na poryvy nespravodlivosti. Kto je v tomto prípade ten, kto utláča dušu? Podľa Origena je to hriech, vášne, zlyhania a temnota.
Skúsme to prerozprávať: Žil istý človek. Ten človek mal dušu, no mal aj svedomie. Jeho duša trpela, pretože ten človek žil v hriechoch a hriechy ju deptali. Ten človek si svoje hriechy racionalizoval, ospravedlňoval ich sám pred sebou. Takto postupne uspal a otupil svoje svedomie. V tomto stave žil dlhý čas, popierajúc realitu, vypudzujúc skutočný stav vecí.
Raz však intenzívnejšie ako inokedy pocítil vo svojom vnútri prázdno. A do toho prázdna sa opäť ozvala duša. V tej prázdnote sa jej slová ozývali a prenikli až do svedomia. Svedomie sa prebudilo, spamätalo sa a povedalo duši: „Už viem, čo sa sluší!“ Ako to svedomie povedalo, celé sa rozžiarilo, padol z neho akoby pancier, zjemnelo, začalo súznieť s dušou a človek si uvedomil, čo všetko zlé narobil. Otočil prst proti sebe a skríkol: „Moja vina!“ To bol začiatok jeho boja s hriechom, začiatok obrany duše.
Priatelia, keď sa modlíme, buďme otravní, neodbytní, vytrvalí ako tá vdova z evanjelia. Nedajme sa odradiť, nevyhasnime, nepoľavme!
