Pápež Lev XIV. vyjadril obavy z plánovanej vysviacky štyroch biskupov pre tradicionalistické Kňazské bratstvo svätého Pia X. Podľa jeho slov by tento krok mohol viesť k ďalšiemu prehĺbeniu rozdelenia v Katolíckej cirkvi. Predstaviteľov Bratstva preto vyzval, aby od svojho zámeru upustili a hľadali cestu k plnému cirkevnému spoločenstvu.
Počas stretnutia s novinármi 16. júna pri vile Barberini v Castel Gandolfe pápež uviedol, že predstaviteľom Bratstva už bol adresoval výzvu, aby plánované svätenia neuskutočnili. Zároveň nevylúčil, že sa na nich obráti ešte raz. Zdôraznil však, že konečné rozhodnutie je v ich rukách a že si musia uvedomiť dôsledky takéhoto kroku pre vlastné spoločenstvo aj pre celú Cirkev.
Kňazské bratstvo svätého Pia X. plánuje 1. júla vysvätiť štyroch nových biskupov vo svojom seminári v švajčiarskom Écône. Kandidátmi sú Švajčiar Pascal Schreiber, Američan Michael Goldade a Francúzi Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier. Taliansky generálny predstavený Bratstva Davide Pagliarani zdôraznil, že obrad 1. júla „nemá iný účel, ako podporiť vysluhovanie sviatostí (…) podľa tradičného obradu Svätej rímskej cirkvi a viery všetkých čias“.
Pápež Lev XIV. pripomenul, že rozdelenie medzi kresťanmi je vždy bolestivé. Podľa neho však predstavitelia bratstva naďalej odmietajú prijať niektoré základné prvky učenia Katolíckej cirkvi, vrátane viacerých záverov Druhého vatikánskeho koncilu. Ak sa napriek upozorneniam rozhodnú pokračovať vo svojom pláne, bude to podľa pápeža poľutovaniahodné, no Cirkev musí pokračovať vo svojej ceste.
Kňazské bratstvo svätého Pia X. je známe tým, že slávi výlučne tradičnú latinskú omšu a kriticky sa stavia k niektorým dokumentom Druhého vatikánskeho koncilu. Výhrady sa týkajú najmä otázok náboženskej slobody, ekumenického dialógu a vzťahu Katolíckej cirkvi k iným náboženstvám.
Katolícka cirkev pozná rôzne stupne vnútrocirkevných konfliktov. Nie každý názorový spor ohrozuje jej jednotu. Ohlásené biskupské vysviacky Kňazského bratstva svätého Pia X. však patria medzi udalosti, ktoré sa dotýkajú samotného jadra cirkevného poriadku.
Podľa katolíckeho chápania nie je biskup iba predstaveným miestnej cirkvi alebo vyššie postaveným kňazom. Je nositeľom plnosti sviatosti kňazstva a zároveň členom kolégia biskupov, ktoré podľa učenia Druhého vatikánskeho koncilu nemožno chápať bez jeho hlavy – rímskeho biskupa, teda pápeža.
Práve preto Cirkev už stáročia vyžaduje, aby každá biskupská vysviacka prebiehala na základe pápežského mandátu. Toto pravidlo nemá iba administratívny charakter. Chráni viditeľnú jednotu Cirkvi. Pápežský mandát totiž vyjadruje, že nový biskup nevzniká z vnútornej logiky určitej skupiny, ale je začlenený do apoštolskej štruktúry celej Cirkvi.
Preto pri pripravovaných vysviackach nejde len o dodržanie právnej normy. Biskupská vysviacka je vždy aj aktom zabezpečenia budúcnosti. Kto svätí biskupov, vytvára predpoklady pre pokračovanie cirkevných riadiacich štruktúr, pre vysviacku nových kňazov i pre odovzdávanie apoštolskej autority. Ak sa to deje dlhodobo mimo riadneho poriadku Cirkvi, fakticky vzniká samostatná cirkevná štruktúra.
Diskusia sa tak bezprostredne dotýka otázky communia, teda cirkevného spoločenstva. Druhý vatikánsky koncil opisuje Cirkev predovšetkým ako spoločenstvo, nie iba ako inštitúciu. Toto spoločenstvo má viditeľný aj duchovný rozmer. Žije zo spoločnej viery, zo sviatostí a z apoštolského úradu. Ak sa tieto prvky od seba oddelia, vznikajú napätia, ktoré zasahujú samotnú podstatu Cirkvi.
Práve tu spočíva skutočná tragika súčasnej situácie. Väčšina členov Kňazského bratstva svätého Pia X. sa nevníma ako odporcovia Cirkvi. Odvolávajú sa na Tradíciu, liturgiu, kňazstvo a kontinuitu katolíckeho odovzdávania viery. Mnohí sa dokonca považujú za obrancov Tradície, ktorú podľa vlastného presvedčenia vidia ako ohrozenú.
Práve v tom však spočíva zásadný paradox. Katolícka tradícia nie je nemenným vlastníctvom jednotlivých skupín. Žije v Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi. Kto sa odvoláva na tradíciu, nemôže ju oddeliť od autority, ktorej je zverený jej autentický výklad.
Toto napätie veľmi jasne rozpoznal už v roku 1977 kardinál Joseph Höffner. V rozhovore s arcibiskupom Marcelom Lefebvrom položil rozhodujúcu otázku: „O akú autoritu sa môže opierať biskup, ak v mene tradície vystupuje proti pápežovi a kolégiu biskupov?“ Tým pomenoval podstatu problému. V centre konfliktu nestála liturgia, ale otázka najvyššej cirkevnej autority.
Samozrejme, v Cirkvi musí existovať priestor aj pre kritiku. Dejiny ukazujú, že mnohé reformy vyrástli práve z prorockých hlasov upozorňujúcich na problémy. Nie každá obava z liturgického vývoja je prejavom schizmy. Nie každá náklonnosť k staršej forme liturgie znamená odmietanie koncilu.
Tam však, kde sa kritika mení na trvalé prisvojovanie si vlastnej autority a kde vzniká vlastná apoštolská nástupnícka štruktúra, je prekročená dôležitá hranica. Vtedy už nejde o diskusiu v rámci Cirkvi, ale o otázku, či je viditeľné cirkevné spoločenstvo naďalej uznávané ako záväzný rámec života Cirkvi.
