Z času na čas sa v kresťanských kruhoch rozvinie debata o tetovaní. Tetovanie je dnes bežnou súčasťou života – je dostupné, istý čas bolo módne a v populárnych televíznych reláciách sa objavovali hrdinovia s potetovanými rukami, nohami a dokonca aj tvárami.
Tetovanie už nie je znakom vyvrheľov, námorníkov, trestancov či excentrických osobností. Stalo sa bežnou vecou. Dostalo aj do kresťanského prostredia, kde však ešte stále vyvoláva otázniky.
Prvotní kresťania tetovanie odmietali. V ich kontexte bolo tetovanie znakom označkovaných otrokov, ktorí niekomu patrili, a teda symbolom neslobody. Keď Pán Ježiš prišiel, uzdravoval a priniesol ľudstvu spásu, znaky otroctva boli rozhodne odmietnuté.
Tetovanie v kresťanstve tiež znamenalo neprimerané upriamovanie pozornosti na telesnú schránku namiesto toho, aby človek zveľaďoval svoje vnútro.
V Starom zákone je tetovanie členov židovského národa zakázané. V Knihe Levitikus sa výslovne hovorí: „Pre mŕtveho si nebudete robiť zárezy na tele ani si nebudete robiť tetovanie.“ Išlo zrejme o pohanský zvyk. Pozostalí a trúchliaci si robili zárezy do kože a tetovania na pamiatku svojich blízkych, ktorí zomreli.
Roky sa pohybujem v subkultúrach, kde je tetovanie súčasťou názoru, sebavyjadrenia a tiež symbolom slobody – presvedčenia, že si každý môže robiť to, čo uzná za vhodné, ak tým neubližuje iným ľuďom.
Tetovania ma ani ako kresťana nikdy nevyrušovali. Niektoré sú vzburou proti malomeštiactvu a pokrytectvu, iné sú hotovými umeleckými dielami.
V posledných rokoch sa v médiách objavil silný a neprehliadnuteľný príbeh muža z Brazílie menom Leandro de Souza, ktorého označovali za jedného z najpotetovanejších ľudí nielen v Brazílii, ale aj na svete. Dal si potetovať takmer celé telo. Medzi tetovaniami vynikala lebka, ktorú si nechal vytetovať na tvár. Bola symbolom vzdoru a temnoty – akoby dávala najavo, aby sa nesprávni ľudia držali bokom.
Za drsným vonkajším výzorom sa však skrýval zlomený muž a zničený život. Leandro, hoci jeho fotografie s pravidelnosťou obletovali svet, si sám prešiel obdobím závislostí, rozpadnutých vzťahov, chudoby, biedy a dokonca aj bezdomovectva.
Ako sa neskôr vyjadril v rozhovoroch, cítil sa prázdny, stratený a v slepej uličke života. Tetovania, ktoré si kedysi dával ako prejav identity a slobody, sa postupne stali pripomienkou starých čias a temnej, stratenej minulosti, ktorá ho zväzovala a izolovala od ostatných ľudí.
V jeho živote však prišiel zlom. Bolo to v čase, keď sa ocitol na úplnom dne. Práve tam, v útulku pre bezdomovcov – v prostredí núdze a poníženia – sa stretol s ľuďmi, ktorí mu svedčili o Ježišovi Kristovi.
Išlo o pomalý, no hlboký proces, v ktorom Leandro začal nanovo objavovať svoju hodnotu ako človeka. Sám hovorí, že viera v Krista mu dala zmysel, ktorý nikdy predtým nepoznal. Bola to práve viera, ktorá mu dodala silu začať nový život.
Jeho obrátenie sa neprejavilo len slovami, ale aj konkrétnymi skutkami. Vyhrabal sa zo závislostí, rozhodol sa usporiadať si život a prevziať zodpovednosť za seba i svoju rodinu. Symbolickým krokom bolo rozhodnutie nechať si odstrániť tetovania, najmä tie na tvári. Nešlo len o vonkajšiu zmenu, ale o viditeľný znak vnútornej premeny. Leandro povedal, že v Kristovi dostal novú identitu. Oslovili ho slová Písma o tom, že Boh nehľadí na výzor, ale na srdce.
Jeho svedectvo je veľkým povzbudením pre všetkých, ktorí hľadajú svoje miesto na zemi, svoje poslanie a smer, ktorým sa vybrať. Božia milosť je darom pre každého.
