Keď rozmýšľame o kríži, často zostávame stáť pri ukrižovanom Kristovi. Hľadíme na neho, premýšľame o jeho bolesti, o ranách, o jeho utrpení. A pritom väčšinou prinášame pod kríž to, čo v tej chvíli sami prežívame – naše bolesti, otázniky, trápenia. Je prirodzené prosiť, aby nám Ježiš pomohol niesť každodenné ťažkosti. Lenže keď mu vyjadríme svoju túžbu po pomoci, neraz do toho hneď vkladáme aj naše predstavy o tom, ako má zasiahnuť. Chýba nám širší, komplexný pohľad na Golgotu.
Ten ponúka evanjelista Lukáš. Vidíme Ježiša ukrižovaného medzi dvoma zločincami. Počujeme posmech vojakov, veľkňazov, farizejov. Nad jeho hlavou visí nápis „židovský kráľ“ – a Pilát nedovolil zmeniť ho. Ako keby svedčil o niečom, čo nechcel ani on sám poprieť. A práve preto tí, ktorí sa Ježišovi vysmievajú, používajú iróniu: Keď si zachránil iných, prečo teraz neurobíš to, čo od teba najviac potrebujeme? Prečo nezachrániš svoj národ spod rímskej nadvlády?
Tento spôsob uvažovania vidíme aj u dvoch zločincov. Boli to v podstate partizáni svojej doby – povstalci, ktorí chceli oslobodiť Izrael. Útočili zo zálohy, bojovali proti rímskej moci tak, ako vedeli. A ako mnohí povstalci pred nimi, aj oni túžili zomrieť s pocitom, že svojou smrťou ešte svedčia o diele, za ktoré bojovali.
Scéna troch ukrižovaných vedľa seba nám hovorí aj o polarizácii. Ježiš sám hovorí o pravici a ľavici, o rozdelení, ktoré neraz prináša pravda. A hoci znie zvláštne, že Kristus hovorí o meči, a nie o pokoji, Boh tým ukazuje, že nie všetky cesty sú rovnaké. Dvaja zelóti idú tou istou cestou boja, ale pri kríži sa ich postoje úplne rozdelia.
Jeden zločinec reaguje celkom prirodzene: Ak si naozaj ten, kvôli ktorému sme trpeli a bojovali, zachráň seba aj nás! Nebola to zlá myšlienka, len bola mimo Božej cesty. Ježiš mlčí.
A potom je tam ten druhý. Ten, ktorý v obnaženom a bezmocnom Kristovi spozná niečo, čo sa nedá ľudsky vysvetliť. To je vanutie Ducha Svätého. Najprv napomenie druhého: Všetci trpíme rovnako, a my si to ešte aj zaslúžime. Ale nezostane len pri konštatovaní. Dodá: „Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“
Kde vzal túto myšlienku? Učeníci sú preč, ženy a Ján stoja pod krížom skôr zo smútku a lásky než z nádeje. A predsa tento človek nachádza vieru – vieru, ktorá presahuje chápanie. Boh vstupuje do života aj tam, kde to nečakáme. A Ježiš mu odpovedá: „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“
Keď sa pripravujeme na sviatosť zmierenia, je dobré sa pýtať, čo vlastne hľadáme. Je to povinnosť? Je to úľava pre svedomie? Alebo je to prejav viery, že keď prinesieme pred Ježiša všetko, čo je v nás slabé, obnažené a bezmocné, on to môže vziať, očistiť?
Takéto obrátenie môžeme prežiť aj dnes. Nezabúdajme, že sa blížia chvíle, keď naša sila už nebude samozrejmá. Nie je isté, či v poslednej minúte dostaneme rovnakú milosť ako ten zločinec po Ježišovej pravici. Preto kým máme čas, kým ešte dokážeme otvoriť srdce a chcieť, prosme Ježiša, aby sme zostali v ňom.
Aby nám mohol povedať rovnaké slová: Zostaň so mnou v raji – tu na zemi v milosti a v Duchu a raz vo večnosti.
