Keď sa dnes spomína svätý Carlo Acutis, prvý mileniál, ktorý bol 7. septembra kanonizovaný v Ríme, väčšinou sa hovorí o jeho láske k Eucharistii či o schopnosti využívať internet na šírenie evanjelia.
Menej známa je však postava ženy, ktorá stála na začiatku jeho cesty viery. Beata Anna Sperczyńska, poľská opatrovateľka, prežila s rodinou Acutisovcov tri roky a v tom čase zasiala do Carlovho srdca prvé modlitby, úctu k Panne Márii a túžbu byť blízko Ježišovi.
Carlo sa narodil v roku 1991 a vyrastal v Miláne. Jeho rodičia boli síce pokrstení katolíci, ale vieru nežili. Doma sa o nej nerozprávalo, spolu sa nemodlili ani nenavštevovali kostol. Mama Antonia Salzano otvorene priznala, že pred synovým prvým svätým prijímaním bola v kostole iba trikrát v živote: pri prvej spovedi, birmovke a na sobáši.
Napriek tomu malý Carlo už od detstva prejavoval veľký záujem o Boha. Zastavoval sa pred kostolmi, aby „pozdravil Ježiša“ a k sochám Panny Márie nosil kvety. Táto detská otvorenosť sa v ňom rozvíjala práve vďaka opatrovateľke Beate.
Poľská viera v talianskom dome
Beata Sperczyńska pochádza z malej dediny pri poľskom meste Opole. Vyrastala v prostredí, kde bola nedeľná omša prirodzenou súčasťou života a ruženec každodennou modlitbou. Keď mala 21 rokov, odišla do Talianska a v roku 1993 sa stala opatrovateľkou malého Carla.
Už v prvých dňoch mu ukázala jednoduché prejavy viery, ktoré si priniesla z domova: naučila ho modlitbu k anjelovi strážcovi „Anjel Boží, strážca môj“, darovala mu obrázok Čiernej Madony z Čenstochovej a večer sa s ním pri posteli modlievala ruženec. Nebola to žiadna veľká katechéza, ale obyčajná každodenná viera, ktorá zasiahla Carlovo srdce.
„Musím ísť pozdraviť svojho priateľa“
Raz vzala Beata Carla do kostola, kde zapálili sviečku, a vysvetlila mu, že v svätostánku prebýva Ježiš. Od toho okamihu bolo jasné, že jeho nadšenie nikto nezastaví. Carlo chcel denne vstúpiť do chrámu, aby „pozdravil svojho priateľa“.
Rodičia spočiatku nechápali, odkiaľ sa v ich synovi berie taká túžba po modlitbe. No čoskoro si uvedomili, že je to niečo, čo nemožno potlačiť. Carlo doma rozprával, že „spoznal nového Ježiša“, keď navštívil ďalší kostol.
Na jednej oslave si iné deti uťahovali z Beaty, že nosí ruženec na krku. Trojročný Carlo sa jej zastal a vyhlásil: „To je ten najkrajší náhrdelník na svete!“ Táto detská spontánnosť ukázala, že jeho viera nebola len napodobňovaním dospelých, ale hlboko zakorenenou istotou.
Carlo neustále kládol otázky aj svojej mame Antonii. Najprv ich vnímala ako dotieravé, no napokon práve jeho horlivosť ju priviedla späť k viere. Zapísala sa na teologické kurzy a začala pravidelne chodiť do kostola. „Bez Carla by som sa nikdy nevrátila k Bohu,“ priznala.
Semienko, ktoré prinieslo ovocie
Beata sa o Carla starala tri roky, potom si založila vlastnú rodinu. Ostala však s Acutisovcami v kontakte a Carla ešte viackrát navštívila. Po jeho smrti v roku 2006 vypovedala aj ako svedkyňa v procese blahorečenia. Dnes žije v New Yorku a pracuje v medzinárodnej firme, no na Carlov život spomína s pokorou: „Cítim sa len ako nástroj. Myslím, že si ma Carlo akoby vybral, aby som mu prvá povedala o Bohu.“ Nedávno sa zúčastnila aj na jeho kanonizácii v Ríme.
Príbeh Beaty Sperczyńskej ukazuje, že aj jednoduchá viera jedného človeka môže zasadiť semienko, ktoré prinesie veľké ovocie. Jej modlitby a každodenné svedectvo otvorili malému chlapcovi cestu, po ktorej neskôr kráčal až k svätosti.
Svätý Carlo Acutis, ktorý je dnes pre mladých na celom svete inšpiráciou, ukazuje, že svätosť je možná aj v modernej dobe. A pri koreni jeho príbehu stojí tichá stopa poľskej opatrovateľky, ktorá mu ako prvá ukázala, že Boh je nablízku.
