Blahoslavený Fra Angelico, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 18. februára, patrí medzi najvýznamnejších kresťanských umelcov všetkých čias. Jeho diela prekypujúce svetlom a duchovnou hĺbkou sú dodnes pokladané za jeden z vrcholov sakrálneho umenia.
Fra Angelico, vlastným menom Guido di Pietro, sa narodil okolo roku 1395 v toskánskej obci Vicchio. Okolo roku 1420 vstúpil do dominikánskeho rádu a prijal meno Fra Giovanni da Fiesole. Svoj život zasvätil nielen rehoľnej disciplíne, ale aj maľbe, ktorú vnímal ako formu modlitby a službu Bohu. Jeho súčasník Giorgio Vasari ho nazval „maliarom anjelov“ a jeho umenie charakterizoval ako prejav čistoty duše.
Fra Angelico začínal ako iluminátor rukopisov, neskôr sa však jeho talent rozvinul v monumentálnych freskách a oltárnych obrazoch. Medzi jeho najznámejšie diela patrí cyklus fresiek v Kláštore San Marco vo Florencii, kde každú celu okrášlil scénami zo života Krista. Jeho maľby sú charakteristické jemnými farbami, pokojnou harmóniou a nadprirodzenou žiarou, ktorá evokuje Božiu prítomnosť.
V roku 1445 ho pápež Eugen IV. povolal do Ríma, aby vyzdobil kaplnku vo Vatikáne. Fra Angelico sa neskôr stal predstaveným dominikánskeho kláštora vo Fiesole, no stále pokračoval v tvorbe. Jeho posledné diela vrátane fresiek v kaplnke Mikuláša V. sú považované za vrchol jeho umeleckej cesty.
Fra Angelico zomrel 18. februára 1455 v dominikánskom kláštore v Ríme. Pochovali ho v Bazilike Santa Maria sopra Minerva, hlavnom dominikánskom chráme. Na jeho náhrobku je epitaf: „Nech ma nechvália pre môj talent, ale za to, že som všetko venoval Kristovi.“
Najstaršia zmienka o jeho pseudonyme angelico (anjelský, podobný anjelom) sa nachádza vo štvorzväzkovom spise Theotocon od dominikána menom Domenico da Corella z roku 1469, ale je pravdepodobné, že týmto označením ho nazvali už počas života.
Giorgio Vasari, životopisec talianskych renesančných maliarov, opisuje fra Angelica takto: „Neustále sa cvičil v maliarstve. Nikdy však nechcel maľovať nič iné než svätcov. Mohol byť bohatý, ale nechcel, ba hovorieval, že pravým bohatstvom je spokojnosť s málom. Mohol dosiahnuť pocty v reholi i mimo nej, ale on o to nestál a tvrdil, že sa usiluje iba o poctu uniknúť peklu a priblížiť sa k raju… Bol nesmierne ľudský a umiernený, žil cudne, vzdialený od osídel sveta… Jednoducho, otec Ján, ktorého nemožno nikdy dostatočne vynachváliť, bol celým svojím dielom a myslením nesmierne pokorný a skromný a vo svojej maľbe obratný a zbožný. Svoje obrazy nikdy neopravoval a neprepracovával. Nechával ich vždy tak, ako ich namaľoval po prvýkrát, pretože veril, že to tak chcel Boh. Podľa niektorých vraj nesiahol na štetec, pokiaľ sa nepomodlil… i preto sa dá v tvárach a postojoch jeho postáv postrehnúť hodnovernosť jeho úprimnej a veľkej duše.“
V roku 1982 pápež Ján Pavol II. svojím apoštolským listom motu proprio Qui res Christi gerit (Kto veci Kristove plodí) vyhlásil Fra Angelica za blahoslaveného a o dva roky neskôr ho ustanovil za patróna katolíckych umelcov. Tento titul neodráža len jeho výnimočný talent, ale aj hlbokú duchovnú inšpiráciu, ktorú do svojho umenia vkladal.
Na jeho počesť udeľuje Konferencia biskupov Slovenska každoročne od roku 2002 Cenu Fra Angelico. Je prejavom uznania umelcom, vedcom a teoretikom, ktorí vo svojej tvorbe presadzujú kresťanské hodnoty a prinášajú do spoločnosti nádej a krásu. Jedným z jej nositeľov (2003) bol aj akademický maliar Mikuláš Klimčák, ktorý sa podieľal na výzdobe mnohých gréckokatolíckych chrámov na Slovensku.
