Ako hovoriť deťom o Bohu? O dobrom Bohu, ktorý sa dal z lásky k nám pribiť na kríž? Ako komunikovať túto absurditu? Ako viesť deti k dobru, keď výsledkom dobra je klasické „za dobrotu na žobrotu“, v Ježišovom prípade za dobrotu na kríž?
Pýtal som sa dcérky, o čom by som mal písať, aby ju to zaujalo. Samozrejme, v súvislosti s vierou.
Neváhala a rovno mi povedala: „Mal by si napísať o polárnej líške. Podľa mňa by sa to mohlo ľuďom páčiť a mohlo by sa to páčiť aj mne. Polárna líška je totiž veľmi pekné zviera. Myslím, že aj Pán Boh ju má veľmi rád…“
Opýtal som sa jej, či by som radšej nemohol napísať niečo o psoch alebo o našich ryšavých líškach. Povedala, že môžem, ale predsa len tie polárne líšky majú niečo do seba, zvlášť teraz, keď sa blíži zima.
Čo však napísať o polárnej líške? A ešte aby to súviselo s našou témou…? So psami je to ľahšie. Svätý Roch mal psa, ten mu lízal ranu a rana sa zahojila. Svätý Roch je „sympaťák“, je to svätý, ktorého sošku si dáte do vitríny a vždy sa pousmejete, keď sa na ňu pozriete.
O medveďoch by sa tiež dalo. Svätý Sergej Radonežský mal kamaráta medveďa.
Alebo prvý pustovník Pavol z Téb, tomu nosil každý deň kus chleba havran, a keď zomrel, tak ho pochovali dva levy, ktoré pohrebom poveril svätý Anton Pustovník.
Svätý František z Asissi, ten zas kázal vtáčikom a skrotil zlého vlka, no o polárnej líške zrejme nechyroval.
Svätý Anton Paduánsky zase o Bohu rozprával rybám, keď ho ľudia nepočúvali…
Saleziáni, ktorí pôsobia na Sibíri, majú ikonu Dona Bosca, na ktorej je okrem svätca aj tuleň, snežnice a rybársky čln.
Poľský spisovateľ a držiteľ Nobelovej ceny za literatúru Stanislav Reymont rozpráva v románe Sedliaci dávny príbeh o Ježišovom psovi, ktorý sa volal Burek a ktorý bol dokonca aj pod krížom, keď Pána Ježiša ukrižovali, a potom ešte vyčíhal jeho zmŕtvychvstanie.
Kde však nájsť kľúč k polárnej líške? Azda na severe, tam, kde je jej domov. Ako majú u nás líšky povesť prefíkaných psovitých šelmičiek, tak na severe polárne líšky požívajú iný status. Sú skôr múdre ako prefíkané a sú aj rozvážne. Majú dobrú povesť, sú dobrými rozprávkovými bytosťami, a kým naše ryšavé líšky sú figliarky, polárne líšky ukazujú strateným pútnikom cestu k obydliam.
Polárnej líške nie je zima, neprechladne, nedostane nádchu, a dokonca aj na labkách zospodu má zateplenie, takže si môže cupitať po ľade a neoziabe ju.
Kožúšok jej mení farbu, z bielej sa premieňa na ešte belší.
Stará pohanská báj hovorí o tom, ako polárna líška získala svoje jedinečné vlastnosti. Dostala ich za odmenu. Keď sa strhla fujavica, všetky zvieratá niekam zaliezli a tam sa triasli zimou. Jedine líška sa vybrala proti vetru, aby našla vhodný úkryt pre svoje mláďatá. Nakoniec ju vietor premohol a ona vyčerpaná odkvacla a pomaly zamŕzala. Keď však boh severu videl jej odvahu a húževnatosť, zľutoval sa nad ňou, zachránil ju a ešte aj vyznamenal. Dal jej osobitné poverenie, totiž aby sa stala súčasťou zimy. Odvtedy jej ani najväčší mráz, ani fujak neublíži, znesie teploty do mínus päťdesiat…
A poučenie pre kresťana? Polárna líška išla proti prúdu, aby ochránila svoje mláďatá. Bola odvážna a obetavá. Svojou tvrdohlavosťou a vytrvalosťou si získala rešpekt. Bola múdra – dokázala sa prispôsobiť prostrediu, ale bola si sebou istá, nevzdala sa svojej líščej podstaty. Polárna líška prežije z minima tam, kde iní umierajú od hladu. Okrem toho je nádherná. Keď ju Pán Boh stvoril, musel z nej mať veľkú radosť…
