Ikona Narodenia Krista nie je sentimentálnym obrázkom ani náboženskou ilustráciou pre zbožné oči. Je obrazom reality. Je obrazom toho, ako svet v skutočnosti funguje. Nie symbolicky ani metaforicky v úzkom zmysle slova, ale ontologicky – dotýka sa samotného tvojho „ja“.
Keď Boh prostredníctvom archanjela Gabriela prikazuje Bohorodičke, aby svoje dieťa pomenovala Emanuel, nejde o milý ani poetický detail. Emanuel neznamená len to, čo všetci tak dobre poznáme z detských piesní – „Boh s nami“.
Znamená to aj „Boh v nás“. Už v samotnom mene dieťaťa je obsiahnutá dráma i paradox celého kresťanstva: Boh nielen zostupuje do sveta, ale zároveň preniká celé jeho vnútro.
Zo mňa aj z teba robí svoj bohostánok.
Zostup Krista do jaskyne je zostupom samotného pôvodu vesmíru do reality sveta. Je to škandál – a preto nie je prekvapujúce, že ho mnohí odmietajú. Tvrdenie, že Logos – božský Rozum, skrze ktorý bol stvorený svet – sa stal konkrétnym človekom, vstúpil do dejín v presnom čase a priestore, znie šialene. Je to príbeh, ktorý sa prieči zdravému rozumu moderného človeka, ochotného akceptovať Boha nanajvýš ako neosobnú ideu, inteligentného dizajnéra či prvého hýbateľa.
A predsa práve v tomto „škandále“ je odhalená pravda. Nie preto, že by kresťanstvo ponúkalo únik z reality, ale preto, že ukazuje, ako realita v skutočnosti funguje. Svätý Pavol hovorí o tajomstve, ktoré bolo skryté po všetky veky, no teraz je zjavené: „Kristus vo vás, nádej slávy.“ Nejde o vznešené myšlienky ani o pravidlá slušného správania, ale o ontologickú skutočnosť.
Byzantská tradícia to formuluje radikálne: Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom. Nie obrazne ani psychologicky, ale reálne, ontologicky. Kristus nezjavuje len niečo o Bohu – zjavuje spôsob existencie sveta. A keď hovoríme „Kristus vo vás“, musíme ísť ešte ďalej: Kristus je vo všetkom. Boh je skrytý vo svete tak, ako je Kristus skrytý v jaskyni.
Aj ty si tým bohostánkom.
Tu je však potrebná presnosť. Svet nie je vtelením Boha v plnom zmysle slova. No vtelenie nám ukazuje, ako Boh pôsobí: skryto, za javmi, v samotnom jadre vecí. Bez tohto božského iskrenia, bez neviditeľného jadra ukrytého v každom jave, by svet vôbec neexistoval. Toto nie je mystická fráza, ale ontologické tvrdenie.
Svet je rozptýlený do nekonečných detailov. Každú vec možno rozložiť na ďalšie a ďalšie časti. Vezmime si obyčajný telefón, na ktorom môžeme čítať tento text: je to kus skla, čip, farba, plast, skrutky, elektrické signály. Dá sa opisovať donekonečna a nikdy nemusíme vysloviť slovo „telefón“. A predsa ho ako telefón vidíme. Prečo?
Prečo svet drží pokope? Prečo veci existujú ako jednoty a nie len ako chaotické zhluky častí? Moderný diskurz často tvrdí, že všetko je len tok, kvantový šum, že nič nemá skutočnú identitu. No naša skúsenosť svedčí o opaku: svet sa nám ukazuje ako zmysluplný, usporiadaný a jednotný.
Toto je ontológia, v ktorej žije kresťan. Svätý Maxim Vyznávač hovorí o logoi – skrytých zmysloch, zámeroch a jadrových princípoch, ktoré prebývajú vo veciach a dávajú im jednotu.
Bez nich by svet nebol svetom, ale rozpadom.
Ikona Narodenia to ukazuje obrazom: Kristus, skrytý v jaskyni, je týmto jadrom sveta. A vedľa neho stojí svätý Jozef – pochybujúci. Jeho pochybnosť nie je slabosťou viery, ale filozofickou otázkou par excellence. Ako je možné, aby niečo vzniklo z ničoho? Ako je možné spojenie duchovného a hmotného? Ako je možné, že svet vôbec existuje?
Tú istú otázku si kladie moderný ateista aj súčasný fyzik: „Prečo je tu niečo a nie nič?“ Veľký tresk túto otázku neodstraňuje, iba ju odsúva o krok späť. Vtelenie na ňu neodpovedá vedeckými modelmi, ale ontologickým zjavením: ukazuje, že bytie je dar a že svet existuje skrze prítomnosť Boha v jeho vnútri.
Keď Cirkev hovorí o Bohorodičke, používa šokujúce formulácie: jej lono obsiahlo Toho, ktorého nemôže obsiahnuť celý kozmos. Nekonečné sa stalo obsiahnutým, neuchopiteľné sa dalo niesť. Toto nie je prehnaná zbožnosť, ale presné pomenovanie tajomstva, ktoré siaha až k prvým veršom Písma – k prapôvodným vodám, z ktorých Slovo vyvádza poriadok.
Aj lúč svetla, ktorý zostupuje na ikone, nie je dekoráciou. Ukazuje na skryté jadro, na dôvod, prečo veci existujú. Svetlo neprichádza hlučne, ale potichu, presne a cielene.
Moderný svet nás presvedčil, že viera je súbor náhodných presvedčení, súkromná záležitosť bez vzťahu k realite. To je lož. Kresťanská viera tvrdí, že pozná skutočný spôsob existencie sveta. A nielenže ho pozná – umožňuje na ňom participovať.
Ani spojenie Vianoc so zimným slnovratom nie je náhodné. Nie preto, že by kresťania „kradli“ pohanské sviatky, ale preto, že realita sama hovorí týmto jazykom. V najhlbšej tme, keď sa zdá, že svetlo mizne, sa v skrytosti rodí nový deň. Nevidíme to hneď. Až časom si uvedomíme, že dni sa predlžujú.
Presne tak prichádza Kristus. Skryto. Ticho. Ako iskra, ktorá rastie. Až na Veľkú noc sa naplno ukáže to, čo bolo prítomné už v jaskyni.
Východné kresťanstvo toto tajomstvo uchovalo s neobyčajnou hĺbkou – v hymnografii, ikonách, liturgii a v spisoch otcov. Preto má odpoveď na plytkú komercializáciu Vianoc. Nie morálnu kritiku, ale ontologickú alternatívu.
Táto odpoveď ide až na dno sveta.
A aj ty sa môžeš stať bohostánkom. Nie preto, že budeš pekne vyzdobený alebo položený na čestnom mieste, ale preto, že tvojím Bohom je Emanuel – Boh v tebe.
