Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! Ale krstom mám byť pokrstený, a ako mi je úzko, kým sa to nestane! Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.“ (Lk 12,49-53)
Všelikto sa už pokúšal odpovedať na hypotetickú otázku, čo by sa asi dialo, keby sa Ježiš nebol narodil pred dvetisíc rokmi v Betleheme, ale v našich časoch a uprostred nás. Keď počúvame slová dnešného evanjelia – s veľkou iróniou povedané –, Ježiš by bol dnes veľmi spokojný: Rozdelenie rastie a prekvitá! Presne, ako predpovedal: traja proti dvom a dvaja proti trom, otec proti synovi, syn proti otcovi…
Stačí si po nedeľnej svätej omši v čase obedu pustiť televízor s diskusnou politickou reláciou a pred našimi očami je to presne ako v evanjeliu… Rozdelenie, polarizácia, neznášanlivosť, extrémizmus doprava i doľava, tradicionalisti verzus modernisti… A ak by sa vo vzácnom prípade niekto chcel držať s nadhľadom stranou, má hneď proti sebe obidva tábory. Žiaľ, či skôr našťastie, Ježiš hovorí o úplne inom rozdelení.
To faktické triedenie duchov, sprevádzané nenávisťou až po oheň prenasledovania, o ktorom hovorí Ježiš v nasledujúcich riadkoch, je len dôsledok iného ohňa, po ktorom Ježiš túži. Ohňa oddeľujúceho zlato od hliny, spaľujúceho a pretvárajúceho.
Ohňa Ducha, ktorý je láska, a to láska vo všetkých jej prejavoch: ako pálčivá túžba po dobre, spaľujúca nespokojnosť so svojimi slabosťami, očisťujúci oheň, v ktorom jasne cítiť odpor všetkého falošného. Oheň, pred ktorým sa človek živelne strháva a odťahuje, a ktorý súčasne neodolateľne priťahuje. Kto raz zakúsi aspoň závan z toho, na čo Ježiš myslel, už mu je každá lacná a bezbolestná pohoda i krása priprázdna a prilacná.
Ale i v duchovnom zmysle oheň zostáva ohňom, a ten aj bolestne páli. Je to oheň, v ktorom sa hlina mení na keramiku a zlato sa čistí od všetkého podradného. Oheň spaľujúcej túžby, ktorý rozdúchava do obetavosti a sebadarovania a „kúri“ si pritom aj všetkými slabosťami, ktoré spaľuje, teda ničí, a zároveň mu pomáhajú získať čisté a hodnotné zlato.
No v tých, čo sa týmto ohňom nechcú dať strhnúť a premeniť, rozdúchava nenávisť. Snažia sa ho uhasiť, no kde sa do ohňa leje voda, tam to vždy syčí a prská… Pretavujúci oheň je nutne aj ohňom rozdelenia. My obyčajne reagujeme opačne a snažíme sa pred ním vyhnúť alebo ho čím viac oddialiť.
To, o čom Ježiš hovorí, je ohňu podobná spaľujúca túžba. Aj páli podobne, ibaže na duši… Je to podnetná a podmanivá sila, povzbudzujúca čeliť aj bolesti, ktorú Ježiš vníma na horizonte svojho života ako nevyhnutnú súčasť cesty. Meč rozdelenia duchov, prenikajúceho aj najintímnejšie rodinné vzťahy i vlastné vnútro až po oddelenie špiku od kostí, teda zasahujúca ozaj „do špiku“.
Aj Pána tiahla táto sila a zároveň túžil, aby zachytila, zapálila a začala páliť aj jeho učeníkov. Netreba pozerať na rozdelenie, čo zanecháva, ale odvážne napredovať, hoci pod ružami na ceste čoraz silnejšie cítiť tŕne. Jediné, čo je tu rozumné spraviť, je neodporovať. Nechať sa priťahovať a unášať. A neuhýbať, keď to zabolí.
