Keď som ako dieťa chodieval na prázdniny k otcovej rodine a išli sme v nedeľu do kostola, babka mala v „chustočke“, teda vo vreckovke v uzlíku, korunku pre každého. Keď začali miništranti chodiť so zvončekom, ako sa tomu vtedy hovorilo, babka pred každého z nás položila na lavicu tú korunku, aby sme sa naučili podporovať kostol.
Počas svojich štúdii v Ríme som chodil slúžiť jednému malému spoločenstvu. Pôvodne ich vraj bolo i štyridsať, ale postupom času zostalo už len jedenásť bratov a sestier. Tiež mali vo zvyku dávať do „zvončeka“ jednu „korunku“. V tom čase to bolo tisíc lír, teda približne hodnota jednej západonemeckej marky. Viem, bolo ich málo, a kupovali z toho i kvety na výzdobu, aj niečo odovzdávali farnosti.
Chýbali im však veci potrebné na liturgiu. A tak som sa raz odhodlal kázať o tom, ako Pán miluje štedrých darcov. Podobne ako v dnešnom Druhom liste svätého Pavla Korinťanom. Tak ma tá moja vlastná kázeň oslovila, že som dal sám do zvončeka dosť veľkú sumu na to, že som bol študent z východného bloku a všetky knihy som si musel zadovážiť sám.
Dal som veľa i preto, že som nemal drobnejšie… Keď to nakoniec spočítali, zodpovedný mi hovorí: „Dobre si kázal, dnes sa vyzbieralo oveľa viac.“ „A koľko?“ pýtam sa ho. Bola tam tá istá suma ako inokedy, plus to, čo som prispel ja. Povedal som si, že už nikdy nebudem kázať o peniazoch.
Ale predsa nás Pavol povzbudzuje, keď vyzýva Korinťanov k štedrosti, lebo tým môžeme obohatiť druhých podľa Kristovho príkladu. Kristus sa na zemi dobrovoľne zriekol svojej slávy a svojich božských privilégií, chcel sa podieľať na našich utrpeniach, na našej smrti, aby nás obohatil o privilégiá, ktorých sa zriekol.
I my sa môžeme zrieknuť aspoň niečoho z nadbytku a podeliť sa, napríklad s mnohodetnou rodinou či dôchodcom, ktorý počíta centy do ďalšieho dôchodku… Tento skutok pomôže prinajmenšom nám samým, aby sme jasnejšie videli, kde je náš poklad.
