Dnešným sviatkom Krstu Pána uzatvárame vianočný čas. Evanjelium nás privádza na breh Jordánu, kde stojí Ján Krstiteľ a pred ním Ježiš z Nazareta. Je to jeden z najhlbších a zároveň najprekvapujúcejších momentov celého Ježišovho života. Ten, ktorý je bez hriechu, prichádza k človeku, ktorý volá k pokániu. Ten, ktorý je Boží Syn, sa postaví medzi hriešnikov. Ten, ktorý je Svätý, vstupuje do vody, ktorá bola znakom očisťovania hriešnych ľudí.
Ján Krstiteľ tomu nerozumie. Bráni sa: „Ja by som mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3,14) V jeho slovách je pokora aj údiv. Vie, že Ježiš je väčší, čistejší, svätejší. Podľa ľudskej logiky by mal byť Ježiš nad vodou, nie v nej. Podľa nášho chápania by mal stáť nad nami, nie medzi nami. A predsa Ježiš odpovedá slovami, ktoré sú kľúčom k celému evanjeliu: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“
Čo je to táto spravodlivosť, ktorú chce Ježiš naplniť? Nie je to spravodlivosť účtovnícka, kde sa meria zásluha a vina. Nie je to spravodlivosť porovnávania – kto je hodnejší, kto je čistejší, kto je lepší. Božia spravodlivosť sa neriadi tým, kto je väčší alebo dôstojnejší. Božia spravodlivosť je vernosť Otcovej vôli.
A Otcova vôľa je jediná: aby sa človek nestratil, ale bol zachránený. Preto Ježiš vstupuje do vody Jordánu. Nie preto, že by ju potreboval, ale preto, že ju potrebujeme my. Nie preto, že by sa on mal z čoho očisťovať, ale preto, že chce niesť naše nečistoty. Toto je prvý veľký krok jeho verejného života: zostúpenie.
Ponorenie do vody a potom vynorenie sa z nej nie je len rituál. Je to prorocký obraz celého Ježišovho poslania. Boh sa v Ježišovi Kristovi ponára do priepasti ľudskej existencie, do sveta zraneného hriechom, vinou, strachom a neposlušnosťou voči Bohu, aby odtiaľ človeka vytiahol k novému životu. Krst v Jordáne je začiatkom tejto cesty nadol – cesty, ktorá povedie až ku krížu, do hrobu, do najhlbšieho mlčania smrti. A práve tam sa Božia láska ukáže ako najsilnejšia. Pre našu ľudskú múdrosť je to ťažko pochopiteľné.
My máme radi Boha, ktorý je silný, víťazný, vzdialený. Boh však zjavuje svoju slávu inak: slabosťou lásky. Lásky, ktorá sa nebojí vstúpiť do nášho chaosu, našej biedy, našej viny. Lásky, ktorá sa nebojí byť „zaprataná“ našimi hriechmi, aby nás mohla očistiť. Preto evanjelista Matúš neskôr ukáže Ježiša ako hosťa v dome mýtnikov a hriešnikov. A presne v tejto súvislosti cituje proroka Izaiáša: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.“ (8,17)
Toto nie je len poetický obraz. To je opis Božej stratégie spásy. Boh neodstraňuje zlo tak, že by ho ignoroval alebo zničil z diaľky. On ho berie na seba. Nesie ho vo vlastnom tele. Necháva ho prejsť skrze seba, aby ho zvnútra premenil. To sa začína práve dnes – pri Jordáne.
Keď Ježiš vychádza z vody, otvára sa nebo. Duch Svätý zostupuje ako holubica. Zaznie hlas Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3,17) To je najhlbšia pravda o Ježišovi – a aj o nás. Skôr než niečo urobil, skôr než niečo dokázal, skôr než kázal, uzdravoval či zomieral, Pán Ježiš je Syn, ktorý je milovaný.
Jeho identita nevyrastá z výkonu, ale zo vzťahu. V krste sme do tohto vzťahu boli vtiahnutí aj my. Každý z nás bol ponorený do vody. Každý z nás bol symbolicky pochovaný spolu s Kristom, aby mohol s ním aj vstať k novému životu. Krst nie je len rituál z minulosti. Je to trvalá pravda o nás: že sme boli prijatí do Božej lásky, nie preto, že sme hodní, ale preto, že Boh je verný.
To je veľká výzva pre náš duchovný život. Príliš často sa pozeráme na seba a na iných cez kategórie zásluh: kto je lepší kresťan, kto viac slúži, kto viac splnil… Ale Ježiš pri Jordáne nás učí inému pohľadu: Boh nehľadá dokonalých. Boh hľadá ochotných. Ochotných vstúpiť do vody spolu s Kristom. Ochotných nechať sa ním niesť aj cez temné miesta. Ochotných dôverovať, že aj v našej slabosti môže pôsobiť jeho milosť.
Krst Pána nás preto pozýva obnoviť si vedomie, že aj my sme milovaní synovia a dcéry. Nie preto, že sme bezchybní, ale preto, že Boh sa rozhodol nás milovať až do krajnosti. A práve táto láska, ktorá sa ponára do našej biedy, nás môže pozdvihnúť k novému životu.
