Reakcie na novoschválený zákon, na základe ktorého bude poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti povinný umožniť „osobe poverenej vykonávať duchovenskú činnosť“ vstup do zariadenia, zaplavili internet.
Na jednej strane útočné až urážlivé komentáre a s tým spojená eskalácia emócií, na druhej strane séria zväčša pokojne a s rozvahou napísaných článkov a mediálnych vystúpení zo strany predstaviteľov Cirkvi vrátane kňazov aktuálne či v minulosti slúžiacich v nemocnici.
So záujmom som čítala obrovské množstvo prevažne negatívnych reakcií zo strany pobúrenej verejnosti. Objavili sa obavy z „vymývania mozgov“ či komentáre typu, ako by si dotyční ani vo veľmi zlom zdravotnom stave nepriali byť oslovení kňazom. Popri téme sa zviezla všeobecná vlna kritiky voči Cirkvi.
Množstvo prečítaných či vypočutých vyjadrení ma podnietilo k úvahe, prečo sa vlastne tak veľmi bojíme kňazov v nemocnici. Možností je viacero.
Prítomnosť kňaza pri lôžku je v podvedomí mnohých spájaná s blízkosťou smrti. Na vlastnú konečnosť v dobe neobmedzených možností myslíme neradi. Akákoľvek pripomienka reality smrti nás nevyhnutne vyrušuje. Rovnako často nemáme príliš veľa času uvažovať nad hlbším zmyslom života. Akékoľvek úvahy na túto tému možno jednoducho vytesniť ruchom povinností či rolovaním na mobile. V chorobe sa však čas zastaví a niekedy mučivo pocítime i vlastnú nahraditeľnosť.
A tu prichádza možnosť kontaktu s predstaviteľom náboženstva, ktoré nám môže priamo či nepriamo s nebezpečnou úprimnosťou poodhaliť pravdu o nás samých a živote, ktorý žijeme.
Existenciálne otázky vyrušujú a neraz vyvolávajú úzkosť. Vyhnúť sa im môže byť ľahšou cestou. Neboja sa pisatelia v diskusiách pod článkami väčšmi stretnutia so sebou samým než s kňazom pri nemocničnom lôžku?
Akiste to však nebude jediné možné vysvetlenie. Dôvera voči Cirkvi je výrazne naštrbená. Vnímam to medzi študentami, klientami, pri rozhovoroch. Staré rany sa ozývajú. Ich nositelia neraz skutočne zažili bolesť a trpké skúsenosti. Sú medzi nimi dospelé deti z rodín, v ktorých sa praktizovanie viery vyžadovalo napriek tomu, že nebolo v súlade so správaním a postojmi tých, ktorí ju mali odovzdávať.
Určite sú tu i tí, ktorým prekážajú verejne prezentované postoje tých, ktorí sa – niekedy až príliš – otvorene hlásia ku katolíckej viere. Nemožno zabudnúť ani na tých, ktorým predstavitelia Cirkvi ublížili neospravedlniteľnými skutkami sexuálneho, ale i duchovného zneužívania.
Početnými správami o pádoch kňazov sú sekundárne traumatizovaní i tí, ktorí podobné skúsenosti priamo nezažili. To všetko bolestným spôsobom znižuje dôveru voči inštitúcii, ktorú podľa Kristovho prisľúbenia ani pekelné brány nepremôžu. Urážlivé komentáre i vlna kritiky novely zákona ukazujú, že už dávno nie sme tou „katolíckou krajinou“ v srdci Európy.
Tento článok nemá byť pesimistickým nárekom či kritikou. Naopak. Som hlboko presvedčená, že na dne každej krízy sa skrýva šanca. Na nový začiatok, vlastnú zmenu i nové kroky voči tým, ktorí Cirkev nepovažujú za bezpečné miesto pre seba a svoje zmeny.
K čomu sú povolaní kresťania žijúci uprostred spoločnosti, ktorú vyrušujú kňazi v nemocniciach? Jednou z alternatív je, samozrejme, písanie svedectiev o stretnutí s kňazom pri nemocničnom lôžku alebo publikácia vyjadrení o skúsenostiach samotných kňazov.
Druhou, nie menej dôležitou výzvou je aktívna participácia na znovuobnovovaní dôvery voči Cirkvi. Každý pokrstený je predstaviteľom inštitúcie, ktorá v posledných rokoch vyvoláva v neveriacich i v mnohých veriacich obavy, či dokonca odpor. Aké svedectvo dávame tým, ktorí „veria v Boha, ale neveria v Cirkev“? Dokážeme im vyjsť v ústrety bez posudzovania? Akú tvár Cirkvi ukazujeme v každodennom živote a stretnutiach s ľuďmi?
Skúsme sa zamyslieť: Žijeme naozaj podľa svojej viery? Milujeme blížneho – áno, aj toho liberálneho kritika Cirkvi – ako seba samého? Odsudzujeme, alebo sa usilujeme o hlboké pochopenie inak zmýšľajúcich? Dokážeme sa dotknúť rán našich bratov a sestier, aj keď konfrontácia s nimi môže otriasť aj našou vierou?
Cirkvi nemusíme robiť nutne reklamu na sociálnych sieťach. Od každého individuálneho svedectva života však nepriamo závisí i postoj voči kňazom v nemocniciach.
