Zo života človeka v nás najviac rezonujú posledné slová. Existujú zbierky posledných slov známych osobnosti. Podobne aj v prípade Pána Ježiša – poznáme jeho posledných sedem slov (viet) na kríži. Ale čo je rovnako veľmi dôležité, sú tie prvé slová. Striehneme, aké prvé slovo poskladá dieťa, ale aj aké je programové vyhlásenie vlády či prvý prejav pápeža po zvolení. Ukazuje nám to smerovanie.
A toto vidíme na začiatku verejného pôsobenia Ježiša Krista. Je to program pre každého kresťana: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo.“ (Mt 4,17) Na začiatku teda stojí slovíčko pokánie.
Čo je to pokánie?
V Starom zákone nájdeme pre slovo pokánie dva výrazy. Ten prvý výraz nacham by sa dal preložiť ako ľútosť alebo bolesť. Človek jednoducho vidí svoj hriech a to ho preniká bolesťou. Lenže nezostáva len pri tom. Starý zákon obsahuje aj druhé slovo pre pokánie – šub. Toto slovo by sa dalo preložiť ako návrat alebo obrat. Človeka nielenže bolí jeho hriech, ale zároveň si jasne uvedomuje, že takto ďalej to už ísť nemôže, potrebujeme sa vrátiť k Bohu.
Nový zákon tieto dva významy spája do jedného slova – metanoia. A my vieme, že toto slovo znamená zmena zmýšľania.
Prečo pokánie? Odpovedzme najčastejšou odpoveďou detí: lebo. Presne toto je odpoveď Božieho dieťaťa.
Pán Ježiš nás teda od začiatku vyzýva k dôležitej veci: Aby sme zmenili zmýšľanie. Aby sme ináč zmýšľali. O Bohu, o sebe i o hriechu. Začína sa to Bohom. Ako Kristus zdôvodnil potrebu pokánia? Boh sa priblížil. Preto Ježiš začína pri Jordáne, práve tu sa necháva pokrstiť, lebo to bola hranica do zasľúbenej zeme. Teda prečo pokánie? Lebo Boh v Ježišovi Kristovi otvoril náruč. Keď Ježiš povie: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo,“ akoby hovoril: „Priblížilo sa Božie Otcovstvo.“ Pokánie nie je teda nič iné ako môj vstup do tohto vzťahu s Bohom.
Ako robiť pokánie?
Známy kazateľský príbeh hovorí o človekovi, ktorý všetko robil naplno. Mal veľkú záľubu porážať svojich kumpánov v pití alkoholu. Nikto naňho nemal. Najväčší pocit slasti prežíval, keď všetci odpadli a on sa s pocitom víťaza presunul do iného baru a pokračoval. Nikdy nemal dosť.
V nejakej slabej chvíli ho zasiahli slová televízneho kazateľa. Rozhodol sa, že radikálne zmení svoj život. Vyhľadal najprísnejší kláštor v okolí – trapistický. Nechal sa ostrihať dohola a spolubratov v kláštore začal porážať v asketizme. Prišiel pôst, a následkom tvrdého pôstu všetci mnísi postupne odpadávali, až v kaplnke zostal už len on. A zrazu sa dostavil ten istý pocit, aký zažíval v baroch. Zvíťazil, ostatných dal dole. S akým rozdielom? Vtedy na to použil alkohol, teraz pôst. Čo sa zmenilo? Zmenila sa jeho adresa, šaty, účes. Ale nezmenil sa on.
Prečo? Všetci máme vytvorené akési emočné programy na dosahovanie šťastia. Vytvárali sme si ich zväčša podvedome od narodenia až po dospelosť, teda v období, keď sme boli najzraniteľnejší, a preto sa mohlo vytvoriť nemálo slepých uličiek, nesprávnych smerov. Čo sa stalo? Ak je naše srdce naprojektované na šťastie bez hraníc a my ho hľadáme na nesprávnej adrese, výsledok je, že nikdy nemáme dosť. Stále chceme viac a viac.
Preto Ježiš na začiatku pomenúva základný problém: Robte pokánie, teda zmeňte smer, ktorým hľadáte šťastie. Duchovní autori to nazývajú poraziť falošné ja. Lebo kým to neurobím, potom aj náboženstvo bude len novými kulisami a po období počiatočného nadšenia sa vynorí starý človek v nových šatách.