Židom, ktorí mu uverili, Ježiš povedal: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Odpovedali mu: „Sme Abrahámovo potomstvo a nikdy sme nikomu neotročili. Akože hovoríš: »Budete slobodní«?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok. A otrok neostáva v dome navždy; navždy ostáva syn. Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní. (…) Keby ste boli Abrahámovými deťmi, robili by ste skutky Abrahámove. No vy ma chcete zabiť – človeka, ktorý vám povedal pravdu, čo som počul od Boha. To Abrahám nerobil. (…) Keby bol vaším otcom Boh, milovali by ste ma, lebo ja som z Boha vyšiel a od neho prichádzam. Neprišiel som sám od seba, ale on ma poslal.“ (Jn 8,31-42)
Keď sa začiatkom roka 1990 objavil v rímskom Nepomucene väzeň komunistického režimu biskup Karel Očenášek, hneď sme ho obstáli a kládli mu zvedavé otázky, čo je nové doma. „To viete,“ odpovedal, „dnes mnohí hovoria, že sa obrátili ako svätý Pavol, ale máloktorý z nich spadol z koňa.“ Žiaľ, platí to dodnes. Výhodne sa hlásiť k Cirkvi a byť učeníkom nepohodlného Krista, to sú dve veľmi rozdielne veci. Ježiš neodmieta žiadnu dobrú snahu. Len chce na ňu nadviazať a posunúť učeníka ďalej. Tak to robil aj voči „Židom, ktorí mu uverili“.
Byť učeníkom neznamená len porobiť skúšky zo zvládnutej teórie. Znamená to podľa náuky aj žiť. A to nielen vo chvíľkovom očarení a nadšení. Stať sa učeníkom – to chce svoj čas, v ktorom sa učeník snaží osvojiť si životný štýl a postoje svojho Majstra a potom v nich aj vytrvať.
Z úsilia stať sa opravdivým učeníkom každého strháva a unáša opačným smerom oná tajuplná a nepochopiteľná náklonnosť k hriechu a jej konkrétne hriešne prejavy. Ani s najúprimnejšími citmi a s najsilnejšou vôľou sa z tohto vplyvu nevieme vymaniť. Keď prúd rieky strháva človeka, zachrániť ho môže iba ten, čo stojí na pevnej pôde a podá mu ruku. Je to Pán a jeho ruka! Abrahámova viera znamená s dôverou sa chytiť tejto ruky. Len Syn nás môže oslobodiť a urobiť skutočne slobodnými.
„Zotrvať v učení“ neznamená zotrvať v chodení do školy a dišputovať raz o Učiteľovi, raz o jeho náuke. Ani hriech nie je len „teoretický omyl“. Je to uviaznutie v tme, pre ktorú človek nechce pripustiť iný názor a iný spôsob života. Hriech spútava aj vôľu, takže človek nekoná ani tú trochu dobra, čo za dobro považuje, a nepochopiteľne „robí to zlé, čo nechce, a nie to dobré, čo chce“. Uveriť, to si vyžaduje nielen svetlo zhora, aby som vedel, čomu uveriť, ale aj silu zhora, aby som tento sebapresahujúci krok dokázal spraviť.
Učeníkom kráľovstva sa stáva ten, kto sa stáva aj jeho účastníkom. Ani pri remesle nestačí iba teória. Dokonca ani na teoretické pochopenie nestačí len teória – človek ozaj chápe a vlastní len to, čo aj sám zakúsil. Zotrvať v učení znamená „uchovávať ho vo svojom srdci“ a „vo vytrvalosti prinášať úrodu“. Pravda oslobodzuje, pravdu potrebujeme, ale pravdy nie sme schopní. Kto je v tme, ani nevidí, o čo tu prichádza. Počúvať a prijímať Ježišovo slovo znamená otvárať sa svetlu jeho pravdy.
Inak zostaneme, ako zvykne hovoriť Max Kašparů, kolieskovými katolíkmi: tými, čo chodia do kostola na kolesách, teda na krst v kočíku, na sobáš v limuzíne a napokon v pohrebnom voze.
