A dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť v modlitbe. (Mt 21,22)
Blíži sa záver kalendárneho roka a my budeme uplynulých dvanásť mesiacov – ďalší neoddeliteľný kúsok mozaiky nášho života –, nejakým spôsobom bilancovať.
V spomienkach sa pohrúžime do krásnych zážitkov a skvelých skúseností, ktoré sme zažili, a zamýšľať sa budeme aj nad tým, čo nás sklamalo a potrápilo.
Toto bilancovanie môže byť zásadné aj pre nasledujúci rok: Pohľad do nedávnej minulosti nás prinúti zamyslieť sa nad predstavou o blízkej budúcnosti. Inými slovami, podhubie spomienok na to, čo sme už zažili, dá vznik určitému obrazu o tom, čo by sme zažiť ešte len chceli. A tak na prelome kalendárnych období budeme popri ďakovaní aj prosiť.
Prosiť je jednoduché a egoistickej ľudskej povahe absolútne prirodzené. Avšak prosiť správnym spôsobom, to už nemusí byť pre každého až také nenáročné. Prečo? Pretože správne prosiť znamená prosiť v hlbokej viere v to, že či už naša prosba bude alebo nebude vypočutá, bude to rozhodnutím z Božej vôle, ktorá v našom živote uskutočňuje to najlepšie.
Mnohí, ktorí prosia a nedostávajú, sa cítia sklamaní, rezignovaní, ba až nahnevaní. Tieto pocity u nich nastupujú ako dôsledok skalopevného presvedčenia, že to, čo požadovali a nedostali, by bolo pre nich bezpochyby dobré. Ale Boh nedáva človeku „iba“ niečo dobré. Boh – milujúci a starostlivý otec – dáva svojim deťom to najlepšie.
Ak Boh našu „perfektnú“ predstavu nepovažuje za tú najšťastnejšiu, bez opýtania ju zmetie zo stola, na ktorom je rozostlaný dokonalý plán našej spásy, a koná inak. A my máme dôverovať tejto jeho prozreteľnosti.
Zostať v súlade s Božou vôľou a prosiť podľa nej znamená zachovávať Božie slovo: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to.“ (Jn 15,7) Prísľub, ku ktorému sa toto slovo zaväzuje, priam berie dych: Nevymenováva konkrétne dobrá, ktoré nám Boh chce dať, ale tie, po ktorých túžime my sami. Božie slovo navyše nehovorí o nejakom blahosklonnom dovolení prosiť o to, po čom túžime; ono nám prikazuje prosiť!
Jeden známy evanjelizátor povedal: „Pokiaľ prosíme, nemôžeme byť mimo Božej vôle; naopak, môžeme mimo nej zostať, pokiaľ Boha neprosíme. Nie je nutné sa ospravedlňovať v prípade, že naše prosby sa možno nezdajú v súlade s Božou vôľou. Našou úlohou je prosiť tak či onak a nechať Boha, nech rozhodne, ako bude konať.“
Keď onedlho budeme ďakovať za to, čo nám priniesol tento rok, a určovať si predsavzatia do toho nasledujúceho, predovšetkým myslime na prosby, ktoré adresujeme nebeskému Otcovi; a nevzdajme sa ich ani počas roka. Úpenlivo prosme, neúnavne hľadajme a naliehavo klopme: „Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.“ (Lk 11,10) A bilancovanie takto o rok bude možno ešte radostnejšie než tohtoročné.
Náš milujúci Otec nám dáva jasný návod na to, ako nám môže splniť to, o čo ho prosíme. Dôvera v jeho lásku k nám a modlitba – priateľský rozhovor s ním (porov. Mt 21,22) – sú jedinými pravými kľúčmi na otvorenie truhlíc s pokladmi, ktoré má pre nás prichystané. Prosme, aby sme dostali to najlepšie. Prosme aj o to, v čo možno ani nedúfame: „Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1,37)
