V evanjeliu na dnešný deň čítame o tom, ako k Ježišovi prichádzajú učeníci Jána Krstiteľa a nejde im do hlavy jedna vec: Prečo je ich život taký ťažký? Narážajú pritom na asketický spôsob života svojho učiteľa i na to, že aj oni sa musia postiť, musia si odriekať radosť, pôžitky a zábavu.
Ich otázka je namieste. Otázne sú však motivácie, pre ktoré túto otázku kladú. Chcú počuť pravdivú odpoveď? Alebo chcú počuť pochvalu na svoju adresu? Možno chcú počuť ospravedlnenie od Ježiša a jeho učeníkov, že oni nedokážu žiť v takomto asketickom nastavení. A možno sú si nie istí svojím asketickým nazeraním na svet. Čo keď sa Ján Krstiteľ mýli? Nebolo by lepšie chodiť s Ježišom? Vyzerá to, že sa večierkom nebráni…
Nakoniec takéto dilemy nachádzame v celých dejinách Cirkvi. Prečo by potom istý svätec uvažoval: „Ak môžem byť veselý a pritom byť svätý, prečo by som teda nemal byť veselý a svätý?“
Poukazuje to na fakt, že škrupulózne tendencie, nezdravý asketizmus či bigotnosť sa pravidelne počas stáročí vkrádajú do Božieho ovčinca a ničia radosť z kresťanského života.
Nemám tu na mysli askétov či stĺpnikov, alebo pustovníkov, ktorí si tento spôsob života vybrali, lebo k nemu cítili povolanie od Boha. Mám na mysli to, keď sa neúnosné pravidlá stávajú záväzné pre bežných ľudí.
Nemôže byť každý mučeník, tak ako nemôže byť každý askéta. Svoje povolanie musíme napĺňať v zhode s duchovnými darmi, ktoré sme dostali. To je cesta k svätosti.
Uvediem príklad. Istá moja známa sa dvakrát do týždňa postila. Bola len o chlebe a o vode. Nenávidela stredy a piatky, hnevala sa na vlastnú askézu, no vidina raja a vízia blaženého prebývania vo večnosti jej strasti trochu zmierňovali.
Raz spolu s ďalšími pútnikmi navštívila asketický kláštor v zahraničí. Domov prišla pohoršená, udivená, prekvapená, sklamaná i rozradostená. Skrátka, mala zmiešané pocity.
„Aj tam sa mnísi postili. No oni si ten suchý chlieb opiekli, pokvapkali si ho olivovým olejom a dali si naň cesnak. To sa im postí, keď miesto suchého chleba jedia hrianky! Nevedela som, že aj to sa môže! Nevedela som, že aj s takýmto pôstom sa dá dostať do neba…“ krútila hlavou moja známa.
Ak by bola ovládala ich jazyk, rovnako ako Jánovi učeníci by sa bola opýtala predstaveného kláštora, ako si to predstavujú, že si takto hodujú.
Načo je však taká askéza?
V Bratoch Karamazovovcoch sa vysmieva boháč mníchom za to, že sa nazdávajú, „že si kúpia Božie kráľovstvo za kapustný list“. Narážal na asketické praktiky, pri ktorých mnísi miesto mäsa jedli kapustu.
Ako to teda je? Ako žiť radostný život vo viere? A ako žiť radostnú askézu? Je namieste spýtať sa Ježiša. Len treba za ním ísť s lepšou otázkou ako učeníci Jána Krstiteľa…
