„Roste, nebesá, zhora, z oblakov nech prší pravda…“ Prvé slovo latinskej podoby citátu z Knihy proroka Izaiáša prepožičalo názov svätým omšiam počas obdobia Adventu: roráty. V ich úvode sa spieva pieseň inšpirovaná týmito prorockými veršami. Medzi veriacimi sa roráty tešia osobitnej obľube napriek skorému rannému vstávaniu, keďže rorátne sväté omše sa obvykle slávia ešte pred svitaním pri prirodzenom svetle sviečok.
Roráty sú príjemným ranným orosením duše oslavou Prichádzajúceho. Prirodzené svetlo sviečok počas slávenia tejto liturgie pozýva obliecť ďalší adventný deň do iného, nadprirodzeného svetla. Roráty sa z praktických pastoračných dôvodov slávia aj vo večerných hodinách. Aj v tom prípade vynikne dôležitá symbolika príchodu Božieho svetla do tmy sveta, ktorému chýba skutočná láska.
Zlaté anjelské omše
Slávenie rorátov sa dá doložiť v 15. storočí v spojení s viacerými prívlastkami. Keďže sa ich prax miestami spájala s honosnou výzdobou, najmä v alpských oblastiach si vyslúžili prívlastok „zlaté omše“. Spočiatku sa slávili v soboty a mariánsky charakter spolu s evanjeliom o udalostiach Zvestovania viedli k ich ďalšiemu označeniu „anjelské omše“. Mariánsky prvok prirodzene podčiarkuje odpoveď človeka na nadprirodzený krok Boha, ktorý sa narodí ako dieťa.
Okrem príkladu rorátov, ktoré sa slávia do 16. decembra, je mariánsky charakter Adventu umocnený sviatkami v jeho úvode i po jeho skončení. Ôsmy december je v Katolíckej cirkvi spojený so sviatkom Nepoškvrneného počatia Panny Márie, kde je stredobodom oslava počatia Bohorodičky bez dedičného hriechu. Osoba Bohorodičky, ktorá sa v liturgickom kalendári latinskej cirkvi objaví 1. januára, je zároveň „návodom na použitie“ Vianoc kresťanským spôsobom. Orosená modlitba Adventu cieli okrem osvieženia duše predovšetkým na úrodu, ktorá pochádza z intímneho vzťahu s Bohočlovekom rodiacim sa na Vianoce.
Mlieko a med
Zasľúbená zem sa v Starom zákone spája s typickými ingredienciami: mliekom a medom. Sladkosť zasľúbenej krajiny, ktorú Boh prináša svojím fyzickým príchodom na svet, môžu vhodným spôsobom pocítiť aj naše zmysly. Podobná myšlienka mohla sprevádzať vznik typického adventného kalendára, z ktorého sa osobitne tešia deti.
Prvá tlačená verzia „vianočného kalendára“ sa objavila v evanjelickom kníhkupectve v nemeckom Hamburgu v roku 1902. Počiatky tohto kalendára sú však úzko prepojené s prvým adventným vencom z produkcie nemeckého evanjelického teológa Johanna Hinricha Wicherna. Ten ho mal vytvoriť niekedy v rokoch 1838 – 1839 pre deti z hamburského detského domova v podobe svetelnej koruny pre prichádzajúceho Kráľa, na ktorej každý deň pribudla jedna sviečka – tenšia cez týždeň, hrubšia v nedeľu.
Wichern tak vytvoril základ pre obe tradície: adventný veniec, ktorý počíta nedele, i kalendár, ktorý odrátava dni zostávajúce do Vianoc. Adventný kalendár mal v minulosti prozaické formy: každý deň sa zmazala jedna z dvadsiatich štyroch kriedových čiar, prípadne sa do jasličiek denne pridalo jedno steblo slamy. Čokoládová verzia adventného kalendára sa rozšírila od roku 1958. Je úlohou kresťanskej výchovy rodičov, aby deti spolu so sladkosťami v otvorených okienkach prijímali aj sladkosť otvoreného Božieho náručia.
Radujte sa!
Radostný charakter tohto obdobia chcú umocniť aj liturgické farby. Konkrétne sa to prejaví počas tretej adventnej nedele. Typická fialová farba Adventu, ktorá symbolizuje pokánie, je naplnená svetlom a získava podobu ružovej farby liturgického rúcha alebo aj tretej adventnej sviece. Táto nedeľa má názov „Gaudete“, teda „Radujte sa!“. Podobnú „radostnú nedeľu“ pozná západná tradícia aj po preklenutí polčasu Veľkého pôstu pred sviatkami Veľkej noci.
Radostné očakávanie znie našim netrpezlivým ušiam ako oxymoron. Pápež Benedikt XVI. preto pripomínal, že existuje viacero druhov čakania. „Ak čas nie je naplnený zmysluplnou súčasnosťou, hrozí, že čakanie sa stane neznesiteľným.
Ak niečo očakávate, ale v tej chvíli neexistuje vôbec nič, teda ak prítomnosť zostane prázdna, potom sa vám každý okamih, ktorý uplynie, zdá príliš dlhý a čakanie sa zmení na príliš ťažké bremeno, pretože budúcnosť je úplne neistá.
Na druhej strane ak je čas zmysluplný a v každom okamihu vnímame niečo výnimočné a hodnotné, potom radosť z očakávania robí prítomnosť vzácnejšou,“ povedal pápež v úvode piateho Adventu svojho pontifikátu.
Pripomeňme, že predvianočný pôst je pôvodne výtvorom kresťanského Západu. Jeho počiatky sú spojené najmä s vyššou intenzitou liturgického života, keďže v roku 380 nariadil veriacim koncil v španielskej Zaragoze dennú účasť na bohoslužbách počnúc 17. decembrom.
Pápež svätý Lev Veľký (400 – 461) následne spomína štyri pôsty, jeden v každom ročnom období, „aby kresťania počas celého roka nezabúdali na dôležitosť pokánia. Určil, že „zimný pôst“ sa má začať vtedy, keď už bude ukončený zber úrody. Cirkevný historik svätý Gregor z Tours († 490) už hovorí o troch dňoch počas týždňa, keď sa veriaci medzi svätým Martinom (11. november) a Vianocami postia.
Koncom 6. storočia spomína synoda v Mâcon (dnešné Francúzsko) toto obdobie ako „Svätomartinský pôst“ a za pôstne dni stanovuje pondelky, stredy a piatky. Následne doplnila asketickú stránku predvianočného pôstneho obdobia liturgicky Rímska cirkev. Zásadný vplyv rímskej liturgie sa okrem iného prejavil celocirkevným skrátením pôstneho obdobia na 4 týždne na prelome 12. a 13. storočia.
Hoci teda Advent efektívne pôsobí aj na naše zmysly, jeho cieľová destinácia leží omnoho hlbšie.
