Na Svätej hore Athos žil slepý mních. Volal sa Dionysios. Kto k nemu prišiel, mal zvláštny pocit, že ho starec vníma presnejšie, než ľudia, ktorí vidia. Nevidel tvár, ale človeka. Nepotreboval vysvetlenia.: z očí, ktoré nepoznali svetlo, akoby čítal to, čo sa nedá povedať slovami. Nie preto, že by mal schopnosť uhádnuť skryté, ale preto, že roky trpezlivo počúval, bez úmyslu súdiť.
Takmer celý život strávil v kláštore. Nie v úniku pred svetom, ale v dlhom pobyte na jednom mieste, ktorý človeka pomaly zbavuje pretvárok. Zomrel v roku 2004, bez slávy, bez titulov, bez snahy zanechať niečo veľké. A práve to je forma veľkosti. Po jeho živote ostalo len pár viet. Nie je ich mnoho, no majú hmotnosťzávažnosť, ktorá nepotrebuje ozdobu.
Jedna z nich hovorí: „Trpezlivosť je najväčšia sila človeka.“
Znie to jednoducho. Tak jednoducho, že moderný človek takmer prestáva počúvať. Trpezlivosť nevyzerá ako cnosť, ale ako slabosť. Svet oceňuje výkon, schopnosť presadiť sa, rýchlosť rozhodovania. Zdá sa, že silný je ten, kto sa pretlačí dopredu, získa rešpekt, postavenie, pozornosť. Všade sa ponúka energia rastu, motivácie, stratégie, ako sa nezastaviť.
Dionysios tomu neveril. Podľa neho sila nie je v človeku, ktorý prelomí prekážky, ale v tom, koho svet nezlomí.; v tom, kto neutečie, keď sa mu život nepáči.; v tom, kto nepanikári, keď nerozumie zajtrajšku.; v tom, kto neprevylieva svoju nespokojnosť na druhých, ale ju znáša ticho a robí to, čo môže.
Človek bez trpezlivosti môže pôsobiť mocne, no zvnútra je slabý. Reaguje prudko, kričí, uráža sa, chce mať posledné slovo. Bojí sa čakania, pretože sa bojí prázdna, ktoré v ňom zostane, keď prestane konať. Vtedy sa vyčerpáva rýchlejšie, než pochopí, kam vlastne smeruje. Trpezlivosť nie je pasivita. Je to schopnosť zostať pokojný v tom, čo nie je v našich rukách.
Dionysios vravel, že kto vytrvá, je najsilnejší človek. Nie preto, že zvíťazí nad druhými, ale preto, že neprehrá sám so sebou. V utrpení nehľadá senzáciu ani katastrofu. Hľadá pomoc. Neprestáva dôverovať. Keď sa modlil, nerozkazoval Bohu, čo má urobiť. Prosil o pokoj. A kto získa pokoj, pozná viac než ten, kto sa snaží presadiť svoju vôľu.
Moderný človek vidí silu v ovládaní. Psychológia učí zvládať stres, koučovia sľubujú stratégie myslenia, aplikácie sledujú nálady. To všetko môže byť užitočné. No ani poznanie mechanizmov života nedá človeku dôvod žiť. Rozum vie počítať, ale nedokáže milovať. Matka bdie pri chorom dieťati nie preto, že si to odôvodnila. Robí to, lebo miluje. A láska nevyplýva z logiky.
Preto mních odporúčal jednoduchosť. Nie útek od myslenia, nie odmietnutie poznania, ale východisko z pýchy. Jednoduchosť človeka, ktorý používa rozum bez potreby dokazovať, že má pravdu.; ktorý nehľadá vo všetkom katastrofu.; ktorý nepotrebuje víťaziť v diskusiách, aby si upevnil seba.
Rozprával aj o pokore. Jedného návštevníka zaujímalo, ako môže dosiahnuť šťastie. Dionysios odpovedal iba: „Ak budeš k druhým pristupovať tak, akoby boli nad tebou, vždy získaš.“
Nie vládu nad nimi, ale vládu nad sebou. Človek, ktorý sa povyšuje, padá vo svojom vnútri. Pýcha zmenšuje dušu, robí ju úzkou. V takej duši sa človek dusí. Pokora ju rozšíri. Nie tým, že sa človek zníži, ale tým, že prestane bojovať o vlastnú dôležitosť.
Dionysios zakončoval svoje učenie vetou: „Kde je pokoj a láska, tam je Boh.“
Nemyslel tým citovú sladkosť. Myslel pokoj, ktorý vzniká, keď sa človek prestane biť so životom. Myslel lásku, ktorá nehľadá zisk. To nie je pocit, ale priestor, do ktorého môže vstúpiť Boh.
A možno práve preto je Boh dnes vzácny. Nie preto, že by sa stratil, ale preto, že pokoj a láska sú pre nás drahšie, než sme ochotní zaplatiť. Trpezlivosť, jednoduchosť, pokora a služba, to budú superschopnosti pre ďalšie storočie.
