Ninivčania uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecoviny, všetci bez rozdielu, od najväčších po najmenších. Správa sa dostala k ninivskému kráľovi, ten vstal zo svojho trónu, zložil zo seba plášť, odel sa vrecom a sadol si do popola.
Potom dal v Ninive vyhlásiť: „Toto je nariadenie kráľa a jeho šľachticov: Nech ani ľudia, ani zvieratá, rožný statok, ani ovce neokúsia nič, nech sa nepasú, ani vodu nech nepijú! Nech sa odejú do vriec a nech hlasno kričia k Bohu. Nech každý zanechá svoje hriešne cesty a násilnosti, ktoré pácha. Kto vie? Azda sa Boh znovu zľutuje, odvráti sa od svojho blčiaceho hnevu a nezahynieme.” (Jon 3,5-9)
Prvé, čo mi udrie do očí, je vyjadrenie „uverili Bohu“. Druhé, čo mi vyráža dych, je, že sám kráľ sa upokoril a dal sa na pokánie…
Kiež by som sa ja dal na pokánie. Od našich čelných predstaviteľov to ani nečakám, hoci by to bolo prekvapujúce, ale prospešné; a ak by sa dal aj ľud na pokánie, „nech každý zanechá svoje hriešne cesty a násilnosti, ktoré pácha“.
Nemusíme hladovať ani chodiť vo vrecovine, ani sedieť v popole, stačilo by si priznať vlastnú neprávosť a odvrátiť sa od nej. Veď celý život máme byť aspoň my kresťania na ceste obrátenia.
Raz na misiách, keď sme hovorili o tej nepríjemnej téme hriechu, podotkli sme, že Pán Boh nemá problém, že sme hriešnici, že on miluje hriešnikov. Problém je, keď si hriešnik nevie priznať svoj hriech, lebo sa potom nemôže ani kajať…
Po skončení nás čakali chlapi pred kostolom a jeden z nich zahlásil: „Otče, ja vždy, keď idem na spoveď, neviem si spomenúť ani na jeden hriech.“ Už-už sme sa chystali mu pripraviť nejaké miesto ako pre „svätého“, keď iný z chlapov zahlásil, že on vždy keď ide na spoveď, povie svojej žene jeden jej hriech a ona mu vysype všetky jeho. A on si už len zapisuje…
Doma sa nemusíme pretvarovať, ale môžeme s pokorou uznať pravdu o sebe. Aj deti budú k nám milosrdnejšie.
