Ochrana života je základná povinnosť každej spoločnosti. Právo na život je základom všetkých ostatných ľudských práv, pretože zbytočne budeme mať garantovanú slobodu slova či náboženskú slobodu, ak nás niekto bude môcť beztrestne zavraždiť na ulici. Za účelom ochrany životov máme armádu, políciu, lekárov či prispievame do zdravotných poisťovní.
Je paradoxom a tragédiou, že ako spoločnosť nechránime všetky ľudské bytosti vrátane tých, ktoré sa ešte nenarodili, pričom neexistuje dôvod, prečo považujeme za človeka toho, kto má sedem mesiacov, ale toho, kto má ešte len tri mesiace, už za ľudskú bytosť nepovažujeme. To je právna či logická stránka veci.
Zároveň vieme, že ľudský život, to nie je len suchá logika, ale dôležitým spôsobom do neho vstupuje aj sila skúseností, emócií a vzťahov, ktoré nefungujú podľa matematických pravidiel. Obzvlášť to platí pri takých intímnych a delikátnych problémoch, akými sú ľudská sexualita, tehotenstvo či rodina. Niekedy viac ako tisíc nepriestrelných argumentov pomôže objatie, prijatie alebo praktická pomoc.
A tu sa dostávam k dvom tváram slovenského pro-life hnutia, ktoré je rovnako obdivuhodné ako smutne rozdelené.
Na jednej strane je úžasné, že existuje toľko organizácií a osobností, ktoré sú ochotné pôsobiť v najrôznejších oblastiach spoločnosti v prospech kultúry života od charitatívnych zbierok či poradenstva cez osvetové prednášky a webináre až po petície, obrovské verejné zhromaždenia a najvyššie poschodia politiky.
Nie som si istý, či by sme našli ešte jednu európsku krajinu, kde je možné predložiť zákon, ktorý by zlepšoval podmienky pre ochranu života nenarodených a neprešiel by o jeden jediný hlas. Naše národné pochody za život sú vzhľadom na počet obyvateľov Slovenska tiež jednými z najväčších na svete. Dokonca ani Maďarsko, ktoré mnohí konzervatívnejšie zmýšľajúci ľudia považujú napríklad v prorodinnej politike za vzor, nie je v téme ochrany života také proaktívne.
Keď sa však pozrieme pod povrch pro-life hnutia na Slovensku, vidíme, ako veľmi sme rozdelení a ako nevieme ťahať za jeden koniec povrazu. Poznáme to už zo starovekého Ríma: Divide et impera (rozdeľuj a panuj), či z príbehu o troch Svätoplukových prútoch. Jednoducho, v jednote je sila, a slovenské pro-life hnutie túto jednotu nemá. Debatujeme o tom, kto je viac pro-life, kto je naozaj konzervatívny a kto už nie je dosť konzervatívny, jedni členovia pro-life tábora označujú druhých za prochoice, ak nie sú ochotní v každej chvíli verejne vyhlásiť, že sú za absolútny zákaz potratov, a druhí zase týchto označujú za ultrakonzervatívcov… a mohli by sme pokračovať.
Pripomína mi to scénu z príbehu Pán prsteňov, keď sa všetci veľkí hrdinovia začnú hádať, kto je ten najpovolanejší, aby zaniesol prsteň do Mordoru a zničil ho v Hore osudu, a až neskôr si uvedomia, že práve pokora a nie sila je potrebná kvalifikácia na túto úlohu. A diabol sa teší, veď on je diabolos (ten, ktorý rozdeľuje).
S istou dávkou zjednodušenia by sme mohli povedať, že existuje maskulínne a feminínne krídlo pro-life hnutia nielen podľa jeho vedúcich osobností, ale aj dôrazov. Jedno je viac zamerané na praktickú pomoc, poradenstvo a službu prijatia, druhé viac zdôrazňuje potrebu obhajoby pravdy o tejto téme, politické aktivity a verejný tlak.
Hovorím viac, pretože aj jedna, aj druhá skupina robí do nejakej miery obe činnosti, no keď sa pozrieme na merateľné zdroje ako čas či peniaze, vidíme, kde je ťažisko jednotlivých aktivít jedného či druhého tábora. To však nie je problém, pretože oba druhy aktivít sú pre úspech na poli ochrany života potrebné, ba až nevyhnutné – problém je akési vzájomné súperenie týchto táborov.
Ako keby sme rozmýšľali o kruhu, kde jeden musí byť v strede a druhý už nemôže, namiesto toho, aby sme rozšírili svoj pohľad a začali rozmýšľať takpovediac o elipse, ktorá má dve ohniská, obe rovnako dôležité na to, aby sme elipsu udržali v rovnováhe. Keď použijem inú analógiu, dobrá armáda potrebuje medikov, ostreľovačov, logistikov, kuchárov aj kavalériu.
Kavaléria by sa nemala vysmievať z ostreľovačov, že sú príliš zbabelí na to, aby boli v prvej línii, a bolo by tiež smiešne, ak by medici napomínali kavalériu, že je príliš brutálna. Koniec koncov, hovorí o tom už svätý Pavol, keď prirovnáva Cirkev k telu. Každý úd má svoju úlohu a úspech nespočíva v tom, že všetci budeme myslieť a konať rovnako, ale v tom, že každý bude robiť dobre to, k čomu je povolaný a na čo má výnimočné obdarovanie.
Jednota nespočíva v uniformite a ja vôbec nenavrhujem, aby sa pro-life hnutie zjednotilo v jednej organizácii (aj keď vypĺňať 25-krát daňové priznanie, spravovať 25 rôznych sociálnych sietí či robiť 25 rôznych newslettrov tiež nie je úplne efektívne). Ide skôr o jednotu na úrovni spoločného postupu s trochou veľkodušnosti, že nemusí byť všetko podľa mňa.
Ide o to, aby sa hlavní aktéri pro-life hnutia na Slovensku opäť stali priateľmi – nemusia byť nevyhnutne kolegami. Ide o to, aby sa na Slovensku čím skôr nevykonávali žiadne potraty, a dosiahnuť to nielen môžeme, ale aj musíme rôznymi spôsobmi v rôznych segmentoch spoločnosti. Ale môžeme to robiť buď spolu, alebo sami za seba.
