V posledných dňoch nás zaujala informácia, že v pútnickej destinácii Medžugorie, do ktorej veľmi radi putujú aj mnohí mariánski ctitelia zo Slovenska, ktosi napadol sochu Panny Márie tým, že ju natrel načierno a pridal k nej veľmi agresívny nápis.
Je úplne prirodzené, že nás takéto niečo šokuje a prekvapí. Pýtame sa, ako je to možné, ako môže niekoho napadnúť urobiť niečo také. Musíme si však dať veľký pozor, aby táto prvotná a prirodzená emócia neposunula naše myslenie, cítenie, postoje a vyjadrovanie smerom, ktorý nie je v duchu viery, že Ježiš vstal z mŕtvych.
Pretože tí, ktorí nás napádajú, ktorí zosmiešňujú naše symboly, vieru v Krista a úctu k Panne Márii, nám chcú v konečnom dôsledku podsunúť myšlienku a postoj rozhorčenia, v ktorom akoby nebolo miesto pre vieru vo vzkriesenie. Nesmieme dovoliť, aby nám ani tá najhrubšia čierna farba, ani ten najagresívnejší sprejer, ani ten najbezohľadnejší človek znevažujúci naše symboly podsunuli myslenie bez viery vo vzkriesenie.
Napriek tomu všetkému Ježiš je víťaz. Ježiš vstal z mŕtvych. Ježiš je živý, prítomný a účinný. Stále platia jeho slová: „Hľa, tvoja matka!“ a „Hľa, tvoj syn!“
Áno, Ježiš nám z kríža, keď zomieral vo vrcholnom okamihu svojho života, dal Pannu Máriu za matku. O tri dni vstal z mŕtvych a neskôr ju vzal do neba. V každom ruženci sa modlíme: „Ktorý ťa, Panna, do neba vzal“ a „Ktorý ťa, Panna, v nebi korunoval“.
Aj evanjelium nám naznačuje, že niekedy nás prílišná konkrétnosť určitej udalosti, niečo veľmi konkrétne, naliehavé a prítomné, môže odviesť od toho, čo je podstatné.
„Nie je Ježiš spomedzi nás? Nepoznáme jeho rodičov a jeho príbuzných?“ Pre ľudí to bolo dôvodom, aby si týmito okolnosťami nechali zatemniť pohľad na skutočnosť, že on je pravý Boh a pravý človek. Určité okolnosti, keď to zovšeobecníme, zahmlili ich vieru a presvedčenie, že Ježiš je Pán.
Ježiš je víťaz. Ježiš je prítomný a účinný tu a teraz, aj v tento posledný júlový deň roku 2026. Je to veľmi konkrétny deň nášho života a našej existencie, uprostred ktorého stále platí, že Panna Mária, Ježišova matka, je aj našou matkou, ktorú sme dostali z kríža.
Preto je veľmi duchovne osviežujúce zahľadieť sa na postavu svätého Ignáca z Loyoly a uvedomiť si jeho heslo: „Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu.“
Náš negativizmus a naše rozhorčenie nie sú na väčšiu česť a slávu Božiu, kým napokon nevyznáme, že Ježiš vstal z mŕtvych. Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu. To, čo hovorím, čo vyžarujem, ako reagujem, ako sa rozhodujem, ale aj to, ako odpovedám na negatívne podnety zo svojho prostredia.
Nech sú tieto podnety akékoľvek, plošné alebo individuálne, ako na ne reagujem? Reagujem tak, aby bolo všetko, naozaj všetko, vrátane mojich reakcií, na väčšiu česť a slávu Božiu?
Česť Božia znamená, že Boh je zvrchovaný, nedotknuteľný a absolútny Pán, ktorý všetko udržiava v bytí, vrátane mňa, jednotlivého človeka. A sláva Božia znamená, že to, čo hovorím, ako reagujem a ako spracúvam podnety zo svojho prostredia, dokonca aj skutky ľudí, ktorým prekážajú náboženské symboly či sochy Panny Márie, smeruje v konečnom dôsledku na slávu Boha, ktorý je nedotknuteľný, nespochybniteľný, zvrchovaný a víťazný.
Je to Boh, ktorého si nevytvárame ani nedotvárame svojimi skutkami, ale Boh, ktorý je nad všetkým a vo všetkom.
A tak je skvelé, že uprostred leta dostávame pred náš zrak gigantickú postavu svätého Ignáca z Loyoly. On a Spoločnosť Ježišova vykonali pre duchovný pokrok ľudskej civilizácie nesmierne veľa práce a konajú ju dodnes. Aj preto, že ich inšpiruje heslo: „Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu.“
Myslím si, že to, čo máme v bratislavskom jezuitskom Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa, je azda európskou, ba možno aj celosvetovou raritou. Kedysi dávno dal ktosi umiestniť na spovednicu modro-bielu ďakovnú tabuľku s nápisom: „Tu nám služobník Boží upriamil kroky na cestu pokoja.“ Tu im Boží služobník udelil rozhrešenie, ktoré ich kroky upriamilo na cestu pokoja.
Za touto tabuľkou je príbeh dvoch manželov, teda manželského páru, ktorí sa po dlhých rokoch zmierili s Bohom. Oni sami o tom neskôr verejne rozprávali a hovorili o tom aj ich potomkovia. Po dlhom hľadaní sa rozhodli, že sa očistia, prijmú kňazské rozhrešenie a takto nanovo vykročia do života.
Táto pani napokon cítila potrebu umiestniť na spovednicu, pri ktorej prežila svoje obrátenie, tabuľku s nápisom: „Tu nám Boží služobník upriamil kroky na cestu pokoja.“
Dovoľme aj dnes Ježišovi Kristovi, aby nielen upravil a upriamil naše kroky na cestu pokoja, ale aby sme sa aj my stali služobníkmi pokoja. Aby sme boli služobníkmi pozitívneho myslenia v zmysle Ježišovho víťazstva, Ježišovho zmŕtvychvstania a prítomnosti vzkrieseného Krista.
Namiesto nadávania na tmu môžeme zažať iskru lásky, ktorú budeme vyžarovať aj v tej najjednoduchšej chvíli svojho života.
Takto budeme kráčať ako ľudia, cez ktorých budú iní vidieť žiarivú Pannu Máriu pri jej Synovi, Kráľovnú neba, tú, ktorú sme dostali od Ježiša na kríži.
