Matne si pamätám také kuriózne nedorozumenie. Po Nežnej revolúcii sa mnohé veci dávali pomaly do normálu, a tak sa aj znova obnovovali urbárske spoločenstvá. Ľudia sa učili nanovo vážiť si svoj majetok.
V takomto kontexte sa v istom urbáre objavili zničené turistické značky na chodníku, ktorý cez ten les prechádzal. Československo malo jedinečnú tradíciu vynikajúco značených turistických chodníkov.
Stovky „značkárov“ a „značkáriek“ dobrovoľnícky obnovujú charakteristické štvorce s bielymi pásikmi hore a dole a uprostred s farebným označením príslušného chodníka. Keď značkár objavil, že čerstvo namaľované turistické značky ktosi prácne zoškrabal aj s kôrou zo stromov, došiel celkom logicky k záveru, že majiteľom lesa sa asi nepáči, že cez ich les prechádzajú turisti.
Ale zákony našej krajiny predsa voľný prechod aj cez súkromné lesy zabezpečujú! V dialógu novopotvrdení vlastníci lesa s potešením hovorili o „svojom“ lese a o tom, že oni majú svoje práva, ale zároveň aj s trochou nevôle tvrdili, že so značkami fakt nič neurobili.
Na tie značky sa bol pozrieť nezainteresovaný znalec. Na každom strome našiel chlpy nejakého lesného tvora. Bol ním medveď. Asi si myslel, že tie značky urobil iný medveď, a aby zdôraznil, kto je tam ozajstným pánom, tak tie „cudzie“ značky zničil a nahradil svojimi. Tiež pachovými. Asi mu totiž ani tak nešlo o farbu tej nešťastnej značky ako skôr o jej chemický pach. Našťastie sa obe strany konfliktu spoločne zasmiali nad svojou domýšľavosťou a boli rady, že sa vec vysvetlila. A medveď bol spokojný asi tiež.
Všetci zanechávame za sebou rôzne značky. A putujeme životom za ich pomoci. Majú rôzne podoby, hmotné i nehmotné. Po tsunami v Japonsku v roku 2011 boli zriadené špeciálne skupiny, ktoré zachraňovali v zničenej krajine fotografie. Sušili ich, čistili, uchovávali a skenovali, aby sa k nim prípadní preživší mohli dostať. V krajine s množstvom starších ľudí presne vedeli, čo robia.
Keď príde človek o všetko, je pre neho vzácne čokoľvek, čo zostalo značkou na jeho ceste životom. A tou každá naša fotografia rozhodne je. Ale takou značkou na ceste životom boli aj okamihy s niektorými ľuďmi. Ich správanie sa k nám.
Ináč chutí maková buchta v školskej jedálni, kde nám ju síce s úsmevom, ale predsa len tak akosi unavene dala pani kuchárka, a ináč sme si na nej pochutnávali na kolenách babky, ktorá nás zblízka povzbudzovala v zubno-cestovom zápasení o každé sústo. Vyčerpaní s nosmi bielymi od cukru sme potom usínali v jej posteli. Aké to len bolo nasmerovanie do života!
Kresťania by mali zanechať na dušiach ľudí tiež nejakú značku. Rámcovať by ju mala láska k Bohu a k blížnemu a vo vnútri by mala byť konkrétna farba pomáhajúca nájsť cieľ. Také boli aj stretnutia Ježiša a cudzoložnej ženy, lakomého mladíka, chorej ženy či jedného zo skupinky malomocných, korupčného mýtnika, v hrobe ležiaceho priateľa, zapierajúceho učeníka, ba dokonca aj lokálneho arogantného rímskeho vladára.
Vlastne všetky stretnutia Ježiša s kýmkoľvek. Zanechávali v tých ľuďoch stopy. Spájalo ich, že boli so záujmom o konkrétneho človeka a najmä s láskou k nemu. Aj prví kresťania tým vzbudzovali značný záujem: „Pozrite, ako sa milujú…“ A my vieme posolstvo o Ceste, ktoré odovzdávame pocestným, zhora olemovať láskou k Bohu a zo spodku láskou k človeku, ako to má každá poctivá turistická značka?
A čo my kňazi? V našich video posolstvách, kázňach či zamysleniach maľujeme do tohto sveta orientačné značky na ceste, čo sa končí až vo večnosti? Alebo vsádzame – ako tie pazúrnaté medvede – len na pachovú stopu vysielajúcu až agresívne posolstvo strachu a najmä bezútešnej teritoriality a tupej uzavretosti?
Každé vydelenie si teritória odsudzuje domáceho na chodenie v menšom či väčšom, ale stále iba kruhu… Tak nejako sa začína deliť svet nášho súčasného kresťanstva. Ak sa neviete rozhodnúť, poradím. Mňa fascinujú tie hĺbky a výšky, tie na krk nehodené slučky, dobrodružné cesty a nocovania na nich pod vlastnoručne vyrobeným stanom. A tiež vyznania Korinťanom, dobré boje a dokončené behy, skrátka, všetko to, čo robí Šavla apoštolom Pavlom…
