Evanjelium Piatej pôstnej nedele nás vedie do Betánie. Nie je to miesto veľkých kázní ani veľkých verejných udalostí. Je to dom. Jednoduchý dom, v ktorom žijú traja súrodenci: Marta, Mária a Lazár. A tento dom je pre Ježiša niečím výnimočný. Evanjelista Ján vysloví vetu, ktorá sa v jeho evanjeliu objavuje len zriedka: „Ježiš miloval Martu, jej sestru i Lazára.“ (Jn 11,5) Betánia je teda viac než dedina. Je to dom priateľstva. Ježiš i jeho apoštoli tam môžu kedykoľvek prísť.
Tu nestretávame v prvom rade učiteľa, divotvorcu či rabína. Tu stretávame priateľa. Svätý Augustín k tomu hovorí: Pán nemiloval Lazára iba ako Stvoriteľ svoje stvorenie, ale ako priateľ svojho priateľa.
Preto je Betánia aj obrazom Cirkvi. Cirkev vo svojej najhlbšej podstate nie je systém ani inštitúcia. Je domom priateľstva medzi Bohom a človekom. A predsa práve tu sa odohráva dráma smrti.
Keď Boh akoby prichádzal neskoro
Sestry posielajú Ježišovi krátky odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Neprosia výslovne o zázrak. Hovoria len: „Ten, ktorého miluješ.“ Láska totiž dôveruje. Potom sa však stane niečo znepokojujúce: Ježiš neprichádza hneď. Čaká. Dva dni. A Lazár zomiera.
Mnohí z nás poznajú túto skúsenosť: modlíme sa – a Boh akoby mlčal. Dúfame – a pomoc neprichádza hneď. Prečo? Evanjelium ukazuje hlbokú pravdu: meškanie Boha nie je jeho ľahostajnosť. Svätý Gregor Veľký hovorí: „Pán neodkladá pomoc preto, že nemiluje, ale preto, aby rástla viera.“
Práve v čase čakania sa často deje to najdôležitejšie. Viera sa prehlbuje. Vzťah s Kristom sa stáva úprimnejším. A niekedy až neskôr pochopíme, že Boh nebol neprítomný – len nás pripravoval na väčší horizont.
Marta – žena veľkej viery
Keď Ježiš konečne prichádza, Marta mu vychádza v ústrety. Práve Marta, ktorú tak často vnímame len ako „pracovitú“, zaneprázdnenú sestru. Tu však ukazuje prekvapivú duchovnú veľkosť. Hovorí: „Pane, keby si tu bol, môj brat by nebol zomrel.“ Je v tom bolesť. Sťažnosť. Možno aj tichá výčitka. A predsa je v tom aj viera. Lebo dodáva: „Aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“
A vtedy Ježiš vysloví jednu z najdôležitejších viet evanjelia: „Ja som vzkriesenie a život.“ Nie: raz prinesiem vzkriesenie. Nie: vysvetlím vám život. Ale: „Ja som.“ V jeho osobe je prítomný samotný život. A potom kladie rozhodujúcu otázku: „Veríš tomu?“
Táto otázka nie je určená len Marte. Je adresovaná každému z nás. Veríš – aj keď sa život ponorí do tmy? Veríš – aj keď sa nádeje rozpadajú? Veríš – aj keď cítiš pach smrti, ako to pomenovala Marta?
Marta odpovedá jedným z najväčších vyznaní Biblie: „Áno, Pane, ja verím, že ty si Kristus, Boží Syn.“
Mária – reč sĺz
Potom prichádza Mária. Padá Ježišovi k nohám a hovorí tú istú vetu ako Marta: „Pane, keby si tu bol, môj brat by nebol zomrel.“ A vtedy sa stane niečo otrasné vo svojej jednoduchosti. Evanjelista píše: „Ježiš zaplakal.“ Boží Syn plače. Pán vzkriesenia stojí pri hrobe svojho priateľa a plače.
Cirkevní otcovia sa nad týmto momentom hlboko zamýšľali. Svätý Efrém Sýrsky hovorí: Ako človek plakal nad Lazárom – a ako Boh ho povolal z hrobu.
To je veľká útecha evanjelia: Kristus nestojí vedľa nášho utrpenia ako pozorovateľ. Nevysvetľuje ho z diaľky. Vstupuje doň. Boh evanjelia nie je chladný filozof. Je priateľ, ktorý s nami plače.
Kresťania môžu smútiť. Viera nezakazuje slzy. Ale otvára ich nádeji.
Hrob – a kameň
Ježiš potom prichádza k hrobu. Je to jaskyňa. Pred ňou leží ťažký kameň. A Marta povie jednu z najrealistickejších viet celého evanjelia: „Pane, už zapácha.“ Teda: je koniec. Už sa nedá nič robiť. Smrť nie je myšlienka. Je realita.
A predsa Ježiš hovorí: „Odvaľte kameň.“ Je to zvláštne. Pán vzkriesenia by ho mohol odvaliť sám. No necháva konať ľudí.
Svätý Augustín hovorí: Pán vzkriesi Lazára – ale ľudia odvaľujú kameň a rozväzujú putá. Zázrak prichádza od Boha, ale ľudia majú spolupracovať. Majú si navzájom pomáhať k slobode.
„Lazár, poď von!“
Ježiš potom mocným hlasom zvolá: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vychádza. Stále je však zviazaný. Ruky ovinuté. Nohy spútané. Preto Ježiš dodáva: „Rozviažte ho a nechajte ho odísť.“ Evanjelium sa teda nekončí len zázrakom. Končí sa úlohou. Kristus volá do života. Spoločenstvo pomáha k slobode.
Putá našich čiasAj dnes je mnoho ľudí ako Lazár v hrobovej jaskyni – navonok živých, no vnútri zviazaných a akoby mŕtvych. Zviazaných strachom. Vinou. Osamelosťou. Beznádejou. A Kristus aj dnes volá do týchto hrobov: „Poď von.“ Poď von zo svojej rezignácie. Zo svojej vnútornej jaskyne. Z toho, čo ťa paralyzuje.
A Cirkvi – nám všetkým – hovorí: „Rozviažte ho.“ Trpezlivosťou. Dobrým slovom. Odpustením. Konkrétnou láskou. Tam, kde je Kristus prítomný, majú sa ľudia nadýchnuť. Majú sa odvaľovať kamene. Majú padať putá.
Evanjelium smerujúce k Veľkej noci
Cirkev číta toto evanjelium krátko pred Veľkou nocou. Lebo vzkriesenie Lazára je predzvesťou Pánovho vzkriesenia. Je tu však rozdiel. Lazár sa vracia do tohto života – a raz znovu zomrie. Kristus však vstane z mŕtvych, aby už nikdy nezomrel.
Toto evanjelium nás preto otvára Veľkej noci: ten, ktorý stojí pri hrobe priateľa a plače, sám zostúpi do hrobu. A ten, ktorý volá: „Poď von!“, vyjde na veľkonočné ráno ako Živý, aby nám daroval večný život.
Evanjelium nášho života
Každý z nás je v tomto evanjeliu prítomný. Niekedy sme Marta – pýtajúci sa a veriaci uprostred bolesti. Niekedy sme Mária – otrasení a plačúci. Niekedy sme Lazár – zviazaní v nejakej temnote.
Podstatné však je: Kristus prichádza. a volá: „Poď von.“ Lebo nijaký hrob nie je hlbší než jeho moc. Nijaká tma silnejšia než jeho svetlo. Nijaká smrť konečnejšia než jeho láska. Preto môžeme veriť: smrť nemá posledné slovo. Posledné slovo patrí Kristovi. A to slovo znie: Život.
