Taká je doba. Z každej strany počuť o tom, aká je cirkev nemotorná, zápecnícka, zastaraná. Určite ste si to všimli aj vy. Hovorí sa aj o zlých farároch. To sú tí, ktorí sa držia cirkevnej náuky a nemáva to nimi ako trstinou vo vetre – raz sem, raz tam, podľa najnovšej módy. „Veriaci farár – hotová pohroma…“
Schematizmus v literatúre päťdesiatych rokov prinášal presne tie isté myšlienkové pochody a témy: zlý farár spojený so zlým gazdom – kulakom, naproti tomu stál dobrý mladý straník s veľkou víziou lepšej budúcnosti. Medzi nimi vajatal klasický nerozhodný „ťulpas – ľud“, ktorý mal byť zlákaný na stranu nového dobra. To len taká odbočka, že všetko tu už bolo.
No a potom je tu reálny život, život farností, kresťanských spoločenstiev, bohoslužby, charita, púte. Skrátka, celá tá dynamika živej cirkvi, ktorá u nás ešte, našťastie, stále funguje. Od vysokej teológie po ľudovú zbožnosť. Aj Slovensko sa síce borí s úbytkom veriacich, no verme, že toto nie je finálny stav.
Každá farnosť má svoj život, lepšie i horšie obdobia, obdobia rozkvetu, krízy či úpadku a opätovného znovuzrodenia. Život farnosti pripomína život človeka alebo ľudských spoločenstiev.
Na sociálnych sieťach sledujem niekoľko stránok, ktoré mapujú opustené staré budovy. Mnohé z nich sú bývalé kostoly, chrámy. Vo Francúzsku či Španielsku alebo aj v Amerike. To, čo kedysi ľudia s vypätím všetkých síl vybudovali, aby tým ďakovali Bohu a oslavovali ho, je dnes opustené, chátrajúce, tesne pred rozpadom.
Vždy mám z toho taký zvláštny pocit. Azda ešte väčšou tragédiou je, keď sa kostol premení na kultúrne centrum alebo na klub či krčmu. Vyjadrujem nádej, že toto nebude aj naša budúcnosť.
Svedectvo o živej cirkvi a dobrom farárovi
S radosťou vítam každý počin, ktorý je svedectvom o živej cirkvi, o živom spoločenstve, o tom, že veci fungujú tak, ako majú. Jedným z takýchto počinov je rozsiahla publikácia s krásnym názvom Bez vás sa do neba nedostanem. Zostavil ju rímskokatolícky kňaz a publicista Radoslav Šaškovič. Je to súbor spomienok na kňaza Braňa Bukovského, ktorý zomrel pred desiatimi rokmi v pomerne mladom veku 46 rokov.
Jeho posledným pôsobiskom bola bratislavská farnosť Kráľovnej rodiny na Teplickej ulici v Bratislave. Keď som do tohto kostola zavítal alebo sa rozprával s ľuďmi, ktorí farnosť navštevujú, vždy prišiel rad aj na zosnulého otca Braňa, ktorý všetkým veľmi chýba, a to aj dekádu po jeho odchode do večnosti.
Tak sa zrodil nápad zozbierať svedectvá o ich milovanom farárovi, ktorý často prosil svojich farníkov, aby sa za neho modlili. „Bez vás sa do neba nedostanem,“ bolo počuť z úst otca Braňa pomerne často. Otec Braňo nebol pre nich iba kňazom, brali ho ako člena rodiny.
Otec Braňo človeka milosrdne zdvíhal a láskavo povzbudzoval
Kniha má 28 kapitol, každá kapitola je živou spomienkou na otca Branislava. Ľudia mu dôverovali. Architekt Pavol Pokorný spomína na spovede u otca Braňa: „Neskrýval sa za poučky a dogmy. Človek bytostne cítil, ako nesie a akoby preberal kajúcnikove hriechy na svoje kňazské plecia. Následne po rozhrešení kajúcnik pocítil úľavu. Otec Braňo však hriechy nezľahčoval, ale človeka milosrdne zdvíhal a láskavo povzbudzoval.“
Mons. Ján Formánek na Braňa Bukovského spomína takto: „Mne sa páčilo, že Braňo pri svojej hĺbke vedel žartovať, dalo sa pri ňom zasmiať. Nebral sa vážne, neurážal sa, vedel hovoriť o všetkom a zasmiať sa aj sám na sebe.“
Iní svedkovia hovoria o tom, že otec Braňo bol lídrom, že vedel oživiť farnosť. Rezonujú slová ako normálnosť, otvorenosť, priamosť a priateľskosť, dobrotivosť a láskavosť.
Rehoľná sestra Ráchel spomína jeho múdrosť a aj štedrosť. Otec Braňo podporoval ich misiu medzi Rómami v Jarovniciach: „Otec Braňo bol štedrý aj iným spôsobom. Budoval vzťahy, žil pre iných a neuzatváral sa. Vo vzťahoch sa nebál urobiť prvý krok.“
Manželia Kotianovci rozprávajú, ako systematicky vedel otec Braňo pracovať, keď bol duchovným správcom farnosti Devín. Do farnosti vtedy často chodievali rehoľné sestričky, ktoré sa venovali deťom počas svätej omše: „Aby sme sa my rodičia mohli plne sústrediť na svätej omši.“
Ďalej spomínajú, ako podujatia a výlety farských rodín otec „Braňo využíval na večerné diskusie o filozofických a teologických témach“.
V knihe je dovedna 28 svedectiev. Autor knihy Radoslav Šaškovič vykonal skvelú prácu. Zaujímavé je, že každý z respondentov hovorí o inom rozmere zosnulého otca Braňa. Šport, filozofia, teológia, pokora, pastorácia, lásku k Bohu, láska k človeku, láska ku kňazstvu, vždy otvorené dvere aj srdce, ochota počúvať druhých, schopnosť nechať si poradiť od iných, umenie robiť viac vecí naraz a dotiahnuť ich do zdarného konca. A pri tom všetkom stále zostať dobrým človekom.
Priatelia, neviete si predstaviť, aký som vďačný za tieto vyznania. Kniha môže byť inšpiráciou pre iných kňazov, môže byť návodom, ako rozvíjať farnosť vo všetkých smeroch. Mladých chalanov, ktorí zvažujú kňazskú službu, môže kniha inšpirovať na odvážne vykročenie na náročnú cestu životom.
Nás ostatných môže táto publikácia povzbudiť k tomu, aby sme podporovali našich kňazov. Aby sme ich neodbili frázou, že sa za nich budeme modliť, ale aby sme pri nich skutočne stáli, aby sme im boli nápomocní, aby sme ich vedeli podržať v ťažkej chvíli, aby sme sa za nich vedeli postaviť, ale aby sme sa vedeli s nimi aj zasmiať či zdieľať ich bolesť, niesť ich kríže.
Hoci otec Braňo nežije, jeho dobrota stále žiari v ľuďoch, ktorí ho poznali. A táto kniha je ako kahanec, z ktorého si môžeme odpáliť svetlo do svojich lampášov, aby nám osvecovali temné noci. A to, priatelia, nie je málo.
