Mnohí z nás nosia v srdci myšlienku – Mal by som ísť na spoveď…
A predsa to odkladáme. Zo strachu, z hanby, z pocitu, že je už neskoro alebo že „nemám čo povedať“.
Niekedy takto prejdú celé roky, no človek nenaberie odvahu vyznať a oľutovať svoje hriechy.
Pravda je však jednoduchá a potvrdí vám to každý kňaz: Na sviatosť zmierenia nie je nikdy neskoro. Boh na nás vo svojom milosrdenstve čaká.
Sv. Ján Mária Vianney, veľký spovedník, nás povzbudzuje:
„Pán je viac ochotný odpustiť naše hriechy, než je matka ochotná zachrániť svoje dieťa z ohňa.“
Boh sa neunaví odpúšťať. To my sa niekedy unavíme prosiť.
Sv. Páter Pio, ktorý strávil nespočetné hodiny v spovednici, a mnohí kňazi ho majú za vzor neúnavného, láskavého no pravdivého spovedníka, nám pripomína:
„Nebudeme obžalovaní z toho, že sme nerobili zázraky, ale z toho, že sme neľutovali svoje hriechy.“
Spoveď nie je súd, ale stretnutie sa s Božím milosrdenstvom. Nie je to miesto odsúdenia, ale uzdravenia. Aj keď má človek pocit, že sa stále vracia s tými istými hriechmi, slabosťami, pádmi a zlyhaniami, Boh nás stále prijíma s rovnakou láskou.
Sv. Leopold Mandić, známy ako „svätec spovednice“, celé dni opakoval jediné posolstvo:
„Boh odpúšťa vždy. Bez výčitiek. Bez hraníc.“
Aj zosnulý pápež František, ktorý vymenoval stovky misionárov Božieho milosrdenstva pre celý svet nám pripomína:
„Sviatosť zmierenia je privilegovaný priestor, kde môžeme zakúsiť Božie milosrdenstvo.“
Ak človek váha, ak má strach, ak si hovorí: „Prídem nabudúce…“ Je ten správny čas prísť teraz hneď. Hoci aj posledný z posledných. Na poslednú chvíľu. Boh sa nepozerá na hodinky, ale na naše srdce.
Spoveď je dar. Spoveď je nový začiatok. Spoveď je návrat domov.
Na záver sa posilnime myšlienkou pápeža sv. Jána Pavla II., ktorý bol veľkým propagátorom a podporovateľom spovedí. Ján Pavol II. zdôrazňoval, že v spovednici nestojíme pred kňazom, ale pred samotným Kristom, ktorý sa skláňa k hriešnikovi: „Sviatosť zmierenia je stretnutím s Kristom, ktorý odpúšťa, uzdravuje a dáva nový začiatok.“
