V týchto dňoch cintoríny zaplavilo svetlo a kvety. Prichádzame k hrobom so sviečkou v ruke, s úctou a spomienkou na tých, ktorí nám chýbajú. Je to chvíľa ticha a návštevy miesta, kde odpočívajú naši blízki.
Pri pohľade na niektoré hroby sa však nemôžete ubrániť otázke: „Neprehlušila podstatu Pamiatky zosnulých prehnaná výzdoba?“ Spolu s manželom si v tomto období spomíname na slová saleziánskeho kňaza Antona Srholca: „Dôležitejšie ako zdobiť hroby predkov je zdobiť srdcia ich potomkov.“ A teda aj nás.
Od spomienky k prehliadke
V mnohých oblastiach sa už stalo nepísaným pravidlom, že hroby musia viac ulahodiť oku návštevníkov než vyjadriť úctu k zosnulým. Cintoríny sa tak plnia umelými kvetmi, vencami a svietiacimi dekoráciami. Hoci úmysel nebýva zlý, ľahko sa dopracujeme k výsledku, ktorý už neodráža len jednoduchú kresťanskú úctu.
Niekde tomu hovoria priamo „súťaž o najkrajší hrob“. Znie to absurdne, ale stačí sa prejsť po cintoríne: krása sa často meria množstvom vencov, nie modlitieb.
Dobre pritom vieme, že podstata týchto dní tkvie inde. Cirkev nás učí, že dušiam zosnulých pomáhame modlitbou, svätou omšou a skutkami milosrdenstva, nie umelým kvetom. Hrob je miesto pokoja, nie výstava prestíže.
Menej plastu, viac úcty
Aj preto viaceré obce a mestá vyzývajú ľudí, aby upustili od umelej výzdoby. Nielen z ekologických dôvodov, keď po sviatkoch končia tony plastov v kontajneroch, ale aj pre návrat k podstate.
Dnes už máme dostupný široký výber prírodných kvetov, vencov či sviečok, ktoré vyjadria viac než celý stojan plastových dekorácií. Hoci umelé kvety vydržia, kým tie živé vädnú, práve v tom je ich symbolická výpoveď: Všetko má svoj čas.
Ako kvet odkvitne, tak odchádza aj človek. A to, čo zostáva, nie je výzdoba, ale láska, odpustenie a viera vo zmŕtvychvstanie.
Naši zosnulí nepotrebujú, aby sme ich hroby prezdobovali, ale aby sme nezabúdali na ich duše. Výzdoba hrobov nemá byť súťažou, ale symbolickým stretnutím s tými, ktorí odišli, i s Bohom, ktorý dáva večný život.
Možno by sme tento rok mohli skúsiť niečo iné. Nielen „upratať hrob“, ale upratať aj svoje vnútro.
Menej lesku, viac skutočnej lásky.
Menej plastu, viac nefalšovanej viery.
Menej porovnávania – a viac pohľadu smerom k Bohu, ktorý čaká aj nás.
