Za vlády cisára Hadriána (117 – 138) žila v Ríme kresťanská vdova Sofia (gr. múdrosť), ktorú si Gréckokatolícka cirkev spolu s jej tromi dcérami Vierou (Pistis), Nádejou (Elpis) a Láskou (Agapé) pripomína 17. septembra. Sofia vychovala svoje dcéry k tomu, aby si osvojili nielen mená, ale aj čnosti, ktoré predstavovali – vernosť viere, nádej v Boha a nezištnú lásku k blížnym.
V roku 137 vypuklo v Ríme nové prenasledovanie kresťanov. Cisár Hadrián, známy svojím krutým prístupom ku kresťanom, si predvolal Sofiu a jej dcéry na súd. Správca Antiochos, ktorý ich udal, bol presvedčený, že viera matky a jej dcér sa ľahko zlomí pod hrozbou mučenia a smrti. Cisár dúfal, že vydesené deti a ich matka odvolajú svoju vieru a prinesú obetu pohanským bohom.
Keď však matka a dcéry predstúpili pred cisára, všetci prítomní boli prekvapení ich pokojom a odvahou. Namiesto strachu a zúfalstva kráčali s radosťou a vznešenosťou. Cisár sa pokúsil pripraviť ich o vieru lichôtkami a sľubmi, no matka Sofia ani jej dcéry nepodľahli. Dvanásťročná Viera, desaťročná Nádej i deväťročná Láska odmietli zaprieť svoju kresťanskú vieru a priniesť obetu bohyni Artemis, ktorú cisár uctieval.
Keď videl cisár, že jeho lichôtky a sľuby neuspeli, nariadil, aby Sofiine dcéry podstúpili strašné mučenia. Všetky tri sestry najprv položili na rozpálený rošt a potom ich hodili do rozpálenej pece. Pán ich však zázrakom ochránil pred plameňmi. Potom ich vrhli do kotla s vriacou smolou, no ani tam sa im nič nestalo. Každý nový pokus o ich zabitie len posilňoval ich vieru a odhodlanie.
Najmladšiu z dcér Lásku priviazali k mučiacemu kolu a bili ju, až mala telo pokryté krvavými ranami. Napriek nepredstaviteľnému utrpeniu sa nevzdala viery v Krista. Matka Sofia bola nútená pozerať sa na kruté mučenie dcér. Neprestajne ich povzbudzovala, aby zostali pevné vo viere a nezlomili sa pod nátlakom. Napokon boli všetky tri dcéry sťaté a takto získali korunu mučeníctva.
Cisár Hadrián dovolil matke Sofii, aby telá svojich dcér pochovala. So zlomeným srdcom, no s vierou v Krista ich uložila do truhiel a odviezla na vysoký kopec nad mestom, kde ich uložila. Zostala pri ich hroboch a po troch dňoch tam zomrela od žiaľu.
Hoci Sofia nebola mučená fyzicky, jej duševné utrpenie bolo také veľké, že aj ona bola uctievaná ako mučeníčka. Cirkev považuje jej smrť za prejav najvyššej obety a materskej lásky, ktorá sa nevzdala ani v najťažších chvíľach.
Ostatky svätej Sofie a jej dcér sa nachádzajú v nemeckom meste Elzach. V mnohých krajinách sú zasvätené týmto sväticiam kostoly a kaplnky, kde veriaci – najmä ženy a matky – prichádzajú prosiť o odvahu v ťažkých chvíľach a o posilnenie svojej viery, nádeje a lásky. Obzvlášť obraz matky, ktorá svojou vierou, nádejou a láskou sprevádzala na smrť svoje rovnomenné dcéry, zostáva nadčasovou inšpiráciou.
