Svätý Martin de Porres Velázquez, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 3. novembra, sa narodil 9. decembra 1579 v peruánskej Lime, nazývanej tiež Ciudad de los Reyes.
Na svet prišiel ako nemanželský syn španielskeho šľachtica Dona Juana de Porres a jeho černošskej otrokyne Anny Velásquez, po ktorej Martin zdedil farbu pleti, rovnako ako jeho o dva roky mladšia sestra Jana. Otec im daroval slobodu, ale odmietol sa o nich starať. Deti tak boli odkázané len na svoju matku, ktorá sa živila ako práčka. Napriek tomu im zabezpečila starostlivú kresťanskú výchovu. Napokon si ich otec uvedomil neistú situáciu, v ktorej vyrastali, uznal ich za svojich potomkov pred zákonom a postaral sa aj o ich vzdelanie.
Martina veľmi zaujímalo liečiteľstvo. Najprv sa priúčal v lekárni istých známych, potom sa učil za holiča, s čím bolo vtedy spojené ránhojičstvo a niektoré chirurgické praktiky.
V roku 1594 na pozvanie slávneho dominikána Juana de Lorenzana vstúpil do limského kláštora Rádu bratov kazateľov, ale len ako terciár, keďže ako nemanželský mulat sa nemohol stať rádovým rehoľníkom. Tak žil deväť rokov, pokorne vykonávajúc tie najnižšie služby. Jeho najpoužívanejším nástrojom sa stala metla. Okrem toho však slúžil komunite aj ako holič a felčiar.
Pokoru Martina de Porres ilustruje aj prípad z obdobia, keď mal kláštor vážne finančné problémy a prior Juan usúdil, že treba predať niektoré cennosti. Martin sa preto ponúkol, aby ho predali ako otroka. Avšak predstavení ho nielenže nepredali, uvedomujúc si jeho hodnotu, ale v roku 1603 napriek otcovmu odporu zložil rehoľné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti.
Vzormi svätosti mu boli svätý Jozef, svätý Dominik Guzmán, svätá Katarína Sienská a svätý Vincent Ferrero. Jeho životný štýl charakterizovali dlhé a intenzívne modlitby a rozjímania pred svätostánkom, pri ktorých až levitoval, dve-tri hodiny spánku, abstinentstvo, vegetariánstvo a šetrnosť. Keď ho raz prior prinútil prijať nový habit, rehoľník odpovedal: „No, v tomto ma pochovajú,“ čo sa aj naplnilo.
Znepokojený situáciou chudoby a opustenosti, s ktorou prichádzal do styku v uliciach rodného mesta, založil v Lime s pomocou sestry a ďalších dobrodincov internátnu školu Santa Cruz (Svätého kríža) pre siroty a chudobných, prvú v Novom svete.
Stal sa vyhľadávaným duchovným sprievodcom. Veta: „Nech príde svätý brat Martin,“ zľudovela rovnako ako chýr, že svätec nikdy neodmietol poskytnúť duchovnú pomoc a útechu.
Pripisoval sa mu dar uzdravovania, o čom sa zachovalo mnoho svedectiev. Pri najvýnimočnejších išlo o uzdravenie nevyliečiteľne chorých pacientov. „Ja ťa liečim, Boh ťa uzdravuje,“ hovorieval, aby sa vyhol prejavom úcty k sebe.
Svätcovi sa pripisoval dar bilokácie: bez toho, aby opustil Limu, ho videli v Mexiku, Afrike, Číne i Japonsku, kde povzbudzoval misionárov, ktorí mali ťažkosti, alebo liečil chorých; kým bol zavretý vo svojej kláštornej cele, videli ho prichádzať k posteliam umierajúcich, aby ich utešoval alebo liečil.
Niektorí svedkovia ho videli vchádzať i vychádzať cez zatvorené dvere. Niekedy odišiel z kláštora, aby sa postaral o ťažko chorého človeka, a potom sa vrátil bez kľúča od dverí a bez toho, aby mu ich niekto otvoril. Na otázku, ako to urobil, odpovedal: „Mám svoje spôsoby vstupu a odchodu.“
Ďalšou z pripisovaných schopností bol dar poznania: chudobným a chorým nosil jedlo, lieky alebo predmety, o ktoré nežiadali, ale po ktorých tajne túžili alebo ich potrebovali. Vedel tiež čítať v srdciach ľudí.
Traduje sa kuriózna epizóda z jeho života, že prinútil psa, myš a mačku jesť z jedného taniera v úplnej harmónii, keď im predtým dohovoril.
Ako šesťdesiatročný sa pri starostlivosti o chorých sám nakazil maláriou. Vtedy oznámil, že nastal čas stretnúť sa s Pánom. Svätcovi mal na smrteľnej posteli pobozkať ruku dokonca miestokráľ Luis Jerónimo Fernández de Cabrera y Bobadilla a poprosiť ho, aby naňho dohliadal z neba.
Martin potom požiadal smútiacich spolubratov, aby nahlas zaspievali vyznanie viery. Kým skončili, zomrel. Stalo sa tak 3. novembra 1639 v Ciudad de los Reyes, sídle miestokráľa Peru.
V súčasnosti sa jeho ostatky nachádzajú v Bazilike Santo Domingo v Lime spolu s ostatkami svätej Ruženy z Limy a svätého Juana Macíasa v takzvanom Oltári svätých Peru.
Už v roku 1660 začal limský arcibiskup Pedro de Villagómez zbierať vyhlásenia o cnostiach a zázrakoch Martina de Porres, aby podporil jeho blahorečenie. Narazil však na odpor koloniálnej spoločnosti. Napokon ho blahorečil v roku 1837 pápež Gregor XVI.
Za svätého ho vyhlásil pápež Ján XXIII. 6. mája 1962 za prítomnosti 40 000 ľudí z rôznych častí sveta. V roku 1966 ho pápež Pavol VI. vyhlásil za patróna holičov a kaderníkov, ako aj za patróna sociálnej spravodlivosti v Peru.
V deň jeho sviatku 3. novembra sa v rôznych mestách Peru konajú slávnosti svätého patróna a sprievody s jeho obrazmi.
