Kedy presne sa narodil Cyril Alexandrijský, svätec, ktorého si gréckokatolíci pripomínajú 9. júna, nevieme s určitosťou povedať. Jedno však isté je: Cyril bol veľký vzdelanec. Jeho strýko alexandrijský patriarcha Teofil ho prijal do klerického stavu. Už v roku 403 sprevádzal Cyril svojho strýka na Synode pri dube (ad quercum) v Chalcedone – dnešnej štvrti Kadıköy v Istanbule.
Po piatich rokoch pustovníckeho života v Skétskej púšti vystriedal Cyril v roku 412 svojho strýka vo funkcii alexandrijského patriarchu.
Cyrilova teológia pokračovala v línii s učením Atanáza Alexandrijského. Hovoril o Kristovej rozumnej ľudskej duši a v liste Nestoriovi vysvetlil jednotu osôb v Kristovi tak, že Kristus si zachoval svoju božskú prirodzenosť aj v utrpení, a predsa si ľudské utrpenie privlastnil do takej miery, že v podstate patrí jemu.
Opakovane zdôrazňoval plnú jednotu bytia v Kristovi na rozdiel od čisto morálnej jednoty, ktorú presadzoval Nestorius. Obaja protivníci sa obrátili na Rím, pápež Celestín I. sa v roku 430 rozhodol proti Nestoriovi: Cyril dostal príkaz zosadiť Nestoria z funkcie konštantínopolského patriarchu, ak do desiatich dní neodvolá svoje mylné učenie. Cyril usporiadal synodu, ktorá schválila zavrhnutie dvanástich Nestoriových viet.
Na Nestoriovu žiadosť zvolal cisár Theodosius II. v roku 431 Efezský koncil, ktorému Cyril predsedal. Cyril ho otvoril ešte pred príchodom orientálnych biskupov a zabezpečil, aby bolo Nestoriovo učenie odmietnuté. Zástupcovia z Antiochie – dnešnej Antakye – však nesúhlasili a uskutočnili protikoncil.
V roku 433 sa s nimi Cyril dohodol na kompromisnej formulácii, ktorú potvrdil aj Chalcedonský snem v roku 451.
Sotvakto iný mal taký vplyv na základné rozhodnutia prvých koncilov ako Cyril. V dôsledku jeho jasného postoja vznikla nezávislá nestoriánska cirkev a došlo k rozkolu s monofyzitskými cirkvami ako Sýrska pravoslávna cirkev, Koptská cirkev a Arménska cirkev.
Cyril presadzoval nemilosrdný postup voči každému, koho názory považoval za nezlučiteľné s miestnou kresťanskou komunitou. Spôsobil, že kostoly novaciánov boli vyplienené a zatvorené. Ako odvetu za židovské útoky vyzval alexandrijských kresťanov, aby vykonali židovský pogrom, ktorý by znamenal koniec židovskej komunity v tomto kozmopolitnom meste.
Pri nepokojoch prišla o život aj známa filozofka Hypatia. Jeho protivníkom sa preto pripisuje, že sa z jeho smrti v roku 444 tešili vetou: „Konečne odišiel tento zlý človek. Živých jeho odchod potešil, ale určite zarmútil zosnulých.“
Úcta k Cyrilovi nemá svoj základ ani tak v jeho činoch, ako skôr v jeho teologickej jasnosti a zdravom biblickom výklade, o čom svedčia jeho spisy. Dokonca aj jeho rané dielo O uctievaní a úcte v Duchu a pravde obsahuje množstvo nápadov a náhľadov. Napísal výklad Knihy proroka Izaiáša, komentár k dvanástim menším prorokom a rozsiahly komentár k Evanjeliu podľa Jána.
V roku 1882 vyhlásil pápež Lev XIII. Cyrila Alexandrijského za učiteľa Cirkvi.
