Gréckokatolícka cirkev si 12. marca pripomína svätého pápeža Gregora I., ktorý je označovaný tiež prívlastkom Veľký či známy ako Gregor Dialogos. Bol jednou z najvýznamnejších postáv raného stredoveku a jedným z najvplyvnejších pápežov v dejinách Katolíckej cirkvi.
Narodil sa okolo roku 540 v Ríme do vznešenej starorímskej patricijskej rodiny. Jeho otec Gordianus a matka Silvia, ktorí sa v Cirkvi uctievajú ako svätí, zabezpečili, aby vyrastal v prostredí, kde sa spájali staré rímske cnosti s novými kresťanskými ideálmi. Rodina bola bohatá a vplyvná, čo znamenalo, že nadaný Gregor mal prístup k najlepšiemu vzdelaniu, aké Rím mohol ponúknuť.
Gregorova mladosť bola poznačená úspešnou svetskou kariérou. Venoval sa právu a veľmi rýchlo nadobudol reputáciu schopného muža. V rokoch 572 – 573 pôsobil ako prefekt Ríma, čo bola najvyššia administratívna funkcia v meste. V tejto pozícii si získal veľkú úctu a obdiv rímskeho obyvateľstva pre svoju efektívnosť, spravodlivosť a starostlivosť o verejné blaho. Napriek týmto úspechom sa v ňom prebúdzalo hlbšie duchovné volanie, ktoré ho nakoniec priviedlo k zásadnému obratu v živote.
Po smrti otca sa Gregor rozhodol opustiť svetskú kariéru a zasvätiť svoj život Bohu. Zriekol sa všetkých svetských hodností a bohatstva. Hlboko ho oslovila benediktínska spiritualita, založená na modlitbe, práci a spoločnom živote v komunite, a tak na rodinných majetkoch založil šesť benediktínskych kláštorov.
Na mieste rodinného paláca na Monte Celio v Ríme založil potom siedmy kláštor, kam sa sám utiahol ako radový mních. Táto transformácia z vysokopostaveného rímskeho úradníka na pokorného rehoľníka bola neklamným znakom jeho hlbokej vnútornej premeny a oddanosti Bohu.
Gregorov mníšsky život však netrval dlho. Jeho schopnosti a horlivosť si totiž čoskoro všimli aj cirkevní predstavitelia. Pápež Benedikt I. (575 – 579) ho vymenoval a vysvätil za jedného zo svojich diakonov a neskôr okolo roku 579 ho pápež Pelagius II. (579 – 590) vyslal ako svojho delegáta na cisársky dvor do Konštantínopolu.
V tejto úlohe Gregor získal nesmierne cenné skúsenosti v oblasti cirkevnej diplomacie a medzinárodných vzťahov. Počas šiestich rokov, ktoré strávil v hlavnom meste ríše, sa Gregor nielenže zblížil s cisárskym dvorom, ale aj prehĺbil svoje chápanie cirkevnej politiky a teológie. V roku 586 sa vrátil späť do Ríma a opäť sa utiahol do kláštora, tentoraz ako jeho opát. Túžba stať sa misionárom a šíriť kresťanskú vieru ho však nikdy neopustila.
Po smrti pápeža Pelagia II. v roku 590 nastala v Ríme kríza. Mesto sužovali morové epidémie, hlad a neustále hrozby útokov zo strany Longobardov. V takejto kritickej situácii bol Gregor zvolený za nového pápeža. Stal sa tak prvým mníchom v histórii, ktorý zasadol na pápežský trón. Hoci sa Gregor cítil nehodný tejto vysokej funkcie, prijal ju s pokorou a odhodlaním slúžiť Bohu a ľuďom.
Ikonickým obrazom jeho pontifikátu a symbolom jeho moci ako duchovného vodcu sa stal legendárny výjav, keď sa počas rímskej procesie na odvrátenie moru, ktorú Gregor viedol, nad Hadriánovým mauzóleom zjavil archanjel Michal, ktorý zasunul svoj meč do pošvy, čím signalizoval koniec epidémie.
Ďalší veľký problém, ktorý stál pred Gregorom, predstavovali už spomenutí Longobardi, ktorí svojimi nájazdmi ohrozovali kresťanské komunity Ríma i celej Itálie a destabilizovali región. Pápež sa ukázal nielen ako duchovný vodca, ale aj ako skutočný panovník, ktorý sa dokáže postarať o obranu a materiálne zabezpečenie obyvateľstva.
S Longobardmi sa mu na určitý čas podarilo uzavrieť separátny mier a zároveň sa staral o potreby svojich veriacich, keď osobne organizoval distribúciu potravín pre hladujúci ľud. Takto si získal ešte väčšiu úctu a lásku rímskeho obyvateľstva.
Okrem politickej a duchovnej správy sa Gregor intenzívne venoval reorganizácii cirkevného majetku s cieľom zmierniť sociálnu biedu. Vytvoril nové pravidlá, ktorými zabezpečil, že bohatstvo Cirkvi sa používalo na pomoc tým, ktorí to najviac potrebovali.
Gregor tiež zaviedol nový spôsob voľby biskupov, ktorý mal zaistiť, že do tejto funkcie budú vybraní muži s najvyššími morálnymi a duchovnými kvalitami. Pevne presadzoval kňazský celibát a neúprosne postihoval prelátov, ktorí sa dopustili morálnych prehreškov. Ako veľký obdivovateľ svätého Benedikta a mníšskeho života udelil viacero výsad mníšskym rádom, aby podporil ich rozvoj a posilnil ich úlohu v Cirkvi.
Gregorovo pôsobenie sa neobmedzovalo len na Rím a Itáliu. Azda najväčšie ťažkosti v tejto oblasti predstavovali vzťahy s Byzanciou, ktorá sa dlhodobo odmietala podriadiť pápežskej autorite a uznať primát Ríma v cirkevných záležitostiach.
Napriek tomu však Gregor dosiahol významné úspechy aj na medzinárodnom poli. Medzi ne patrí obrátenie Anglicka na kresťanskú vieru, ktoré inicioval vyslaním misie vedenej mníchom známym ako Augustín z Canterbury, ktorý pochádzal z rímskeho kláštora. Toto obrátenie sa ukázalo ako podstatné pre ďalšie šírenie kresťanstva v severnej Európe.
Gregor bol tiež mimoriadne plodným teológom a spisovateľom. Jeho literárne dielo je rozsiahle a zahŕňa množstvo traktátov, homílií, listov a iných spisov, ktoré mali zásadný vplyv na formovanie kresťanskej doktríny a spirituality. Medzi jeho najznámejšie diela patrí Liber regulae pastoralis, kde podáva obraz ideálneho duchovného pastiera, Homiliae in Evangelia, pochádzajúce zo samého počiatku Gregorovho pontifikátu, a Moralia, rozsiahly komentár k biblickej Knihe Jób, ktorý sa stal základom stredovekej morálnej teológie.
Ďalším významným dielom je kniha Dialógy (Dialogi de vita et moribus patrum Italicorum et de aeternitate animarum), ktorú napísal vo forme rozhovorov dvoch osôb. Toto dielo patrilo v stredoveku k jedným z najčítanejších a podľa neho Gregor dostal meno Dvojeslov, resp. Dialogos.
Gregorove diela sú charakteristické hlbokou spiritualitou, dôrazom na pokoru a službu druhým, ako aj praktickými radami pre každodenný život veriacich.
Zachovalo sa 848 Gregorových listov, ktoré boli adresované o. i. panovníkom, patriarchom, biskupom a správcom pápežských statkov a poskytujú cenný pohľad na dobu a jej problémy.
Gregorov prínos k liturgii je tiež nezanedbateľný. Ako pápež sa podieľal na prepracovaní latinskej liturgie a založil spevácku školu v Ríme. Jeho meno sa spája s tzv. gregoriánskym chorálom, jednohlasným náboženským spevom, ktorý sa zachoval do súčasnosti.
Pápež Gregor I. zomrel 12. marca 604 v Ríme po tom, čo dlhé roky trpel zdravotnými ťažkosťami. Napriek fyzickému utrpeniu si až do konca zachoval duševnú sviežosť a vitalitu, dokonca tesne pred smrťou ešte diktoval listy. Jeho telesné ostatky spočívajú v Bazilike svätého Petra. V rímskom Kostole San Gregorio Magno al Celio, ktorý bol postavený na niekdajšom rodinnom pozemku, sa dodnes nachádza Gregorova cela.
Svätý Gregor I. patrí spolu so svätým Ambrózom, svätým Hieronymom a svätým Augustínom k štyrom západným cirkevným otcom. Dejiny mu dali prívlastok Veľký pre jeho schopnosti, rozhodnosť a energiu, ale aj realizmus a pokoru. Počnúc ním rímski pápeži používajú titul servus servorum Dei.
S jeho životom sa spája množstvo legiend, ktoré zrkadlia jeho svätosť a veľkosť. Jedna z najznámejších hovorí o tom, ako po zvolení za pápeža chcel z Ríma utiecť, no čoskoro ho našli podľa nebeského svetla, ktoré sa nad ním rozžiarilo.
Ďalšia legenda hovorí o tom, ako Konstancii, dcére cisára Tiberia II. (578 – 582), ponúkal ako relikviu rubáš evanjelistu Jána. Ona však ponúkanú relikviu odmietla s tým, že vraj nie je pravá. Nato Gregor uchopil nôž a prepichol ním plášť, z ktorého okamžite vytryskla krv ako dôkaz pravosti.
O význame a popularite pápeža Gregora I. svedčí aj množstvo výtvarných diel, zachytávajúcich dôležité udalosti jeho života. Na Slovensku môžeme vidieť Gregorovu sochu (spolu so sochami ostatných troch západných cirkevných otcov) z 18. storočia pod kupolou trinitárskeho kostola v Bratislave.
V rozličných krajinách je Gregorovi I. zasvätených viacero sakrálnych stavieb. Je takisto patrónom viacerých miest vo svete, hlavne miest s jeho menom v Taliansku, a tiež patrónom spevákov, učencov, staviteľov, učiteľov a študentov.
