Gréckokatolícka cirkev si 17. decembra pripomína svätého proroka Daniela, ktorého meno znamená Boh je sudca. Jeho príbeh je zaznamenaný v starozákonnej Knihe proroka Daniela.
Počas panovania kráľa Nabuchodonozora bol Daniel v roku 605 pred Kristom spolu s ďalšími obyvateľmi Judska odvlečený do babylonského zajatia. Spomedzi zajatcov potom vybrali mladíkov zo šľachtických rodín, aby slúžili na babylonskom kráľovskom dvore. Najprv ich vzdelávali v chaldejskom duchu, pričom mali prijímať jedlo z kráľovského stola. Daniel však odmietol pokrmy, ktoré by ho mohli rituálne znečistiť, a spolu so svojimi priateľmi Ananiášom, Azariášom a Mízaelom, ktorým v zajatí dali mená Sidrach, Misach a Abdenago, si vymienil, že bude jesť len strukoviny a piť vodu.
Ich vernosť odmenil Boh darom múdrosti a Danielovi dal navyše aj dar výkladu snov, čím získal vplyvné postavenie na dvore a dôveru Nabuchodonozora.
Raz mal kráľ sen, ktorý ho veľmi znepokojil. Požadoval, aby mu jeho mudrci nielen vysvetlili význam sna, ale ho aj zopakovali, čo nik nedokázal. Keď vyhľadali Daniela a jeho spoločníkov, Daniel sa modlil a s Božou pomocou vedel kráľovi zopakovať obsah a odhaliť význam jeho sna. Sen hovoril o veľkých ríšach sveta, ktoré budú nasledovať jedna za druhou, až kým ich nenahradí večné Božie kráľovstvo.
Vo sne, ako ho Daniel kráľovi zopakoval:
„Takto si sa díval, až sa bez zásahu rúk odlúpil kameň, zasiahol sochu do železných a hlinených nôh a rozdrúzgal ich. Nato sa odrazu rozdrúzgali železo, hlina, kov, striebro i zlato a boli ako pleva z letnej holohumnice, uchytil ich vietor a nenašlo sa po nich stopy. Kameň však, ktorý zasiahol sochu, stal sa veľkým vrchom a zaplnil celú zem,“ (Dan 2,34-35)
a vyložil:
„Boh nebies vzbudí kráľovstvo, ktoré sa nikdy nerozpadne, a kráľovstvo sa inému ľudu nedostane; rozdrúzga a zruší všetky tie kráľovstvá, ono však bude trvať naveky tak, ako si videl, že sa z vrchu bez zásahu rúk odlúpil kameň a rozdrúzgal železo, kov, hlinu, striebro a zlato,“ (Dan 2,44-45)
videli cirkevní otcovia proroctvo – predobraz Kristovho narodenia: vrch je obrazom Bohorodičky a Kristus je kameň, skala, ktorá sa z vrchu odtrhla bez prispenia ľudskej ruky, čo je symbolom Máriinho panenského počatia bez prispenia muža.
Tento nádherný predobraz ospevujú gréckokatolíci na rannej bohoslužbe – utierni takto:
Kristus, nárožný kameň, nie ľudskou rukou opracovaný, odštiepil sa z teba, Panna, hora nerúbaná, a zjednotil v sebe dve prirodzenosti, preto ťa, Bohorodička, veselo ospevujeme.
Na toto proroctvo naráža sám Ježiš, keď v spore s veľkňazmi, zákonníkmi a staršími argumentuje, stotožňujúc sa s oným kameňom: „Čo teda znamená, čo je napísané: ‚Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným‘? Každý, kto padne na ten kameň, doláme sa, a na koho on padne, toho rozdlávi.“ (Lk 20,17-18)
Za túto službu kráľ Daniela povýšil a ustanovil za vládcu nad celou babylonskou provinciou a za hlavného mudrca kráľovstva. On však uprosil kráľa, spravovaním provincie poveril Sidracha, Misacha a Abdenaga a sám ostal na kráľovskom dvore.
Títo Danielovi priatelia neskôr opäť preukázali svoju vernosť Bohu, keď odmietli uctievať zlatú sochu, čo dal postaviť Nabuchodonozor. Za trest ich hodili do rozpálenej pece, ale plamene im neublížili – uprostred pece akoby vial vietor s rosou –, pretože spolu s nimi zostúpil do pece Pánov anjel, ktorého kresťanská tradícia identifikuje ako Božieho Syna. Kráľ užasol, velebil Boha troch zachránených mladíkov a vyhlásil, že niet iného Boha, ktorý by vedel takto zachraňovať.
V tejto udalosti videli cirkevní otcovia predobraz Pánovho počatia v Máriinom lone: „Veď náš Boh je všetko stravujúci oheň; on zostúpil do lona tej, ktorá ho ochotne prijala, a nespálil ju, podobne ako mládenci v ohnivej peci kráčali a viac než páľavu pociťovali oblažujúcu rosu.“
Danielov príbeh nabral dramatické obrátky po páde Babylonskej ríše, keď za vlády perzského kráľa Dária ho vymenovali za jedného z troch náčelníkov satrapov – správcov jednotlivých provincií veľríše. Proroka zo závisti krivo obvinili a vrhli do jamy s hladnými levmi. Zvieratá mu však neublížili. Tento zázrak kráľa Dária natoľko ohromil, že nariadil, aby sa všetci v jeho kráľovstve triasli pred Danielovým Bohom a báli sa ho.
Kniha proroka Daniela obsahuje nielen príbehy o jeho živote, ale aj viaceré apokalyptické vízie. Jeho proroctvá hovoria o budúcich kráľovstvách, príchode Mesiáša a posledných časoch. Daniel spomína Syna človeka, ktorý dostáva od Boha večnú moc a slávu, čo sa v kresťanskej tradícii vzťahuje na Ježiša Krista.
Spolu s Danielom a troma mládencami sa veriaci modlia chválospev: „Velebte, Pána, všetky jeho diela, chváľte a vyvyšujte ho na veky!“
