Na jednu vysokoškolskú skúšku nikdy nezabudnem. Stalo to už vo vyššom ročníku, vtedy bolo pravidlom chodiť na skúšku v obleku a u dievčat v šatách. Tá skúška sa týkala elektrických prístrojov – ak by som to mal úplne zjednodušiť, tak sú to tie plastové vecičky, ktoré majú displej a trčia z nich dva kábliky.
Váš domáci majster ich občas strčí do elektrickej zásuvky a skonštatuje, že stále tam je tých 235 voltov. Samozrejme, že tie zložité elektrické prístroje majú zložitejšie schémy – plány, ako sú skonštruované. A je ich fakt veľa. No a predmetom skúšky boli tie schémy, zapojenia, podstata, ako taká vecička funguje. Dosť sa na seba tie schémy podobali a ľahko sa študent mohol pomýliť. No a nie každý má dobrú vizuálnu pamäť.
Pán profesor s dlhou bradou v bielom plášti nás skúšal vo svojom laboratóriu. Pri stenách stáli nádherné staré skrine, v ktorých boli za sklom uložené rôzne prístroje a zariadenia s krásnymi ciferníkmi a ako vlas tenkými ručičkami. Zadnú stenu mali tie skrine vyložené zrkadlami, takže ste si to zariadenie mohli pozrieť aj odzadu.
Skrátka, v tej malej miestnosti sa nachádzalo veľa zrkadiel. Prebiehalo to tak, že som tam vošiel, keď šťastný kolega vychádzal s indexom v ešte spotených rukách a tešil sa, že „prešiel“. Akurát vstal ďalší adept na ústnu skúšku a išiel odpovedať, ja som si zasa šiel ťahať otázku z rozložených lístočkov pred pánom profesorom a sadol som si na jeho ešte teplé miesto.
Za stolom si svoju písomnú prípravu ešte dokončovala jedna nesmierne krásna kolegyňa. (Áno, mali sme v ročníku aj zopár dievčat: na jednu študentku elektrotechniky pripadalo asi sto študentov.) Bola to vzácnosť byť v jej blízkosti. Celú miestnosť „prevoňala“ jej prítomnosť.
Hneď ako som vošiel, cítil som to chvenie, ktoré vyvolávala svojimi lodičkami a upravenými vlasmi. Tak som si sadol a pohrúžil sa do spomínania na naštudované, žmoliac lístoček s vytiahnutou témou. Po chvíľkach paniky sa veci zrazu ujasnili a ja som sa vrhol na písanie, kým sa tá myšlienka nestratí.
Občas som sa zamyslel a zrak mi vtedy blúdil po miestnosti. A vtedy som to uvidel: v jednom zo zrkadiel som spozoroval krásne nohy študentky. Práve si dvihla sukničku a kontrolovala si jednu tú nešťastnú schému na ťaháku, ktorý mala upevnený gumičkou okolo stehna. Dosť vysoko. Neopisovala, len sa chcela uistiť, či si všetko zapamätala dobre. Bolo to okamih.
Tá krása, ktorú sám Pán vkladá do každých ženských nôh jedinečným spôsobom, ma ohromila. Úplne som stratil niť aj všetku slušnú výchovu. Civel som v zrkadle na ten zázrak. A vtedy som si všimol, že môj pohľad pri pokuse správať sa trošku civilizovanejšie sa stretol s rovnakým pohľadom pána profesora. On mal iný uhol výhľadu a používal iné zrkadlo. Ale naše pohľady sa stretli a aj on, aj ja sme sa trochu zahanbili. Veľmi si ho vážim, že sa zachoval ako džentlmen. Spravodlivo ju skúšal a zistil, že naozaj vie.
Lebo ťaháky sú vždy len dvoch druhov. Jedny slúžia na tupé opísanie toho, čomu nerozumiete. Ich najprimitívnejšiu formu predstavujú takzvané „bomby“, v rozpáranom saku vložené hotové prípravy, ktoré podvodník vo vhodnom okamihu len vytiahne na stôl a potom z „bomby“ priamo odpovedá.
Druhou formou je ťahák ako záchranný padák. Poctivo ste si učivo zo semestra naštudovali, vypočítali ste stovky príkladov… A potom príde po vytiahnutí otázky „okno“. Zatmenie vedomia. Alebo si odvodíte celý vzorec, viete to, len pri výpočte príkladu na to nie je, skrátka, čas. Tak si človek skontroluje, či na niečo nezabudol.
Často to stačilo len pri sebe mať a študent mal väčšie sebavedomie a nakoniec ten ťahák skoro nikdy ani nepoužil. Myslím si, že skúšajúci o nás vedeli a túto formu ticho tolerovali. Lebo pri ústnej skúške si to ľahko mohli overiť, na ktorú formu ťaháku narazili.
Prišiel čas mojej ústnej odpovede. Pán profesor si ma vypočul, pozrel do mojej prípravy, galantne počkal, až šťastná kolegyňa s indexom v ruke odíde, a sprisahanecky na mňa žmurkol. No a pri písaní dobrej známky do indexu s úsmevom prezrádzajúcim priznanie skonštatoval: „Viem, že ste tú prípravu mali ťažkú…“
Ach, jaj. Vždy sa objavujú dobré ciele. Sú zmyslom nášho života. Výzvou. Chceme ich dosiahnuť. Niektoré cesty, ktoré k nim vedú, sú priame a úplne čisté, ako úsmev ročného dieťaťa. Niekedy však z toho lesa vyjdeme síce s krásnym dubákom v rukách, ale s blatom na nohaviciach a ihličím vo vlasoch. Život je príliš zložitý, aby sme mohli ísť na huby vo fraku. Hovorí sa tomu neželaný zlý vedľajší efekt.
No a dá sa aj tak, že si poviete, že účel svätí prostriedky. Schválne som sa na to pozrel do mojich vysokoškolských skrípt. Morálku nás, moju generáciu vtedajších bohoslovcov v seminári, učil pán biskup František Tondra.
Nie, naozaj sa nedá ospravedlniť, ak chceme dosahovať dobré ciele zlými prostriedkami alebo so zlými ľuďmi. „Dobrý efekt sa nesmie dosiahnuť cez zlý, lebo potom by ten zlý bol priamo chcený ako prostriedok k dosiahnutiu dobrého cieľa.“ (Tondra, F.: Morálna teológia I, s. 84 – 85, ISBN 80-7142-023-9)
Tak si len myslím, že by som nemal radosť z dobrej známky, ak by som ju získal úplne nečestne a zlou cestou. Veruže rozhodne by som ju nemal.
A celkom aktuálne si myslím, že my kresťania sme v tomto semestri nezískali dokonca ani jednotku, ani dvojku, ba ani trojku. Získali sme štvorku a aj to použitím „bomby“, ktorú napísal ktosi celkom druhý. Skrátka, tak mi to vychádza, že v morálnych otázkach si veľmi vážim biskupov, pápežov, ale aj iných Františkov.
