Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. (…) Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. (…) Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. (Lk 2,41-51)
Z iniciatívy pápeža Františka sa rok 2021 slávil v Cirkvi ako Rok svätého Jozefa (8. decembra 2020 – 8. decembra 2021). V apoštolskom liste Patris corde (S otcovským srdcom), ktorým bol vyhlásený, argentínsky pápež spomína a odporúča román poľského spisovateľa Jana Dobraczyńského Tieň Otca. Postavu Jozefa tento autor opisuje pomocou sugestívneho obrazu tieňa: voči Ježišovi je Jozef akoby tieňom nebeského Otca na zemi. Ochraňuje ho, stráži, nikdy sa od neho neodlúči, ale stále sleduje jeho kroky. Takto Jozef plnil svoju otcovskú úlohu celý svoj život.
Pápež František v tomto kontexte dodáva: „Otcami sa nerodíme, otcami sa stávame. (…) Byť otcami značí uvádzať deti do života a do reality. Nedržať ich, nebyť príliš ochranársky ani vlastnícky, ale urobiť ich skôr schopnými samostatne a slobodne sa rozhodovať, otvoriť sa pre nové možnosti. (…) Láska, ktorá chce vlastniť, sa napokon stáva nebezpečnou: zväzuje, zadúša, robí nešťastnými. Logika lásky je vždy logikou slobody a Jozef vedel milovať mimoriadne slobodne. Nikdy sám seba nestaval do centra. Vedel sa stiahnuť a do centra svojho života postaviť Máriu a Ježiša.“
Z Lukášovho evanjelia vidíme, že aj rytmus života Svätej rodiny udávala bežná náboženská prax, atmosféra každodennej modlitby a zachovávanie predpisov a sviatkov. Tým, že mal na nich podiel sám Boží Syn, nachádzali svoje naplnenie a nadobúdali úplne nový význam. Spolu s ľudskou prirodzenosťou prijal Boh aj všetko, čo ju robí ľudskou, a teda aj národné, kultúrne a náboženské zvyky svojej ľudskej rodiny. Inkulturácia bola súčasťou inkarnácie.
Cez slávenie sviatkov aj Boží Syn žil svoje synovstvo! To je úžasná skutočnosť a potvrdzuje veľkú dôležitosť náboženských prejavov duchovného života. Práve do tohto tajomstva vstupuje aj fakt, že Božieho Syna ako človeka vychovával človek Bohom vyvolený a poslaný – svätý Jozef. Zjavoval Božiemu Synovi Otcovu vôľu. Aj potom, čo bol Ježiš v dvanástom roku prijatý medzi obradne i občiansky dospelých. Hovorí to o veľkosti otcovstva aj o pokore Božieho Syna.
S ľudskou prirodzenosťou prijal Boží Syn aj pravidlá rodinnej výchovy. Človek vychovával Boha. A Boh žil svoje božstvo ako jeden z nás. Prijal zákonitosť rastu. Je to nepreniknuteľné tajomstvo. Čím viac si človek uvedomuje veľkosť a svätosť Boha, tým úžasnejšie to je. A je to zároveň nevyčerpateľný zdroj inšpirácie.
Hľadanie a nájdenie strateného Ježiša ukazuje, že aj v najsvätejšej rodine môžu vzniknúť konfliktné situácie. Ukazuje však aj to, ako ich treba riešiť: hľadaním Božej vôle. Kde nie je rozhodujúcim kritériom Božia vôľa, prichádzajú do vzájomného konfliktu jednotlivé ľudské vôle. Konflikty nestačí len vyjasňovať – budú sa opakovane vracať. Treba si ujasňovať, čo je vôľou nebeského Otca. Pre dvanásťročného Ježiša to v jednej chvíli znamenalo zostať v chráme, no vzápätí sa vrátiť s Máriou a Jozefom do Nazareta a byť im poslušný.
Modlitba pápeža Františka:
Buď pozdravený, ochranca Vykupiteľa
a ženích Panny Márie.
Tebe Boh zveril svojho Syna;
v teba Mária vložila svoju dôveru;
s tebou sa Kristus stal mužom.
Ó, blažený Jozef, ukáž, že si aj naším otcom,
a veď nás po ceste života.
Vypros nám milosť, milosrdenstvo a odvahu
a ochráň nás pred každým zlom. Amen.
