Kresťanstvo a umenie sú dva svety, ktoré sa plodne prelínajú. S otázkou, ako sa toto spojenie rodí a pôsobí, sme oslovili kresťanského umelca, výtvarníka a absolventa dvoch vysokých škôl – Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a Fakulty architektúry STU v Bratislave – Ľubomíra Michalka, manžela a otca štyroch detí. Je autorom interiérov viacerých kaplniek.
Z tých známejších spomeňme kaplnku v Televízii Lux, Rádiu Mária či v Onkologickom ústave Svätej Alžbety v Bratislave. Jeho posledným dielom je kaplnka Spoločenstva Martindom na Rožňavskej ulici v Bratislave, ktorú posvätil biskup Jozef Haľko v nedeľu 15. júna.
Začnime teda jednoduchou otázkou: Ako ty, Ľubo, vnímaš kresťanské umenie a aká bola tvoja osobná cesta k nemu?
Kresťanské umenie vnímam v takých dvoch rovinách. Jedna je tá, že umelec sa snaží vyjadriť svojou prácou a svojím umením vlastný vnútorný život. A keď je to kresťanský umelec, tak je úplne logické, že tvorí umenie, ktoré vychádza z jeho srdca poznačeného kresťanstvom.
A druhá rovina je potom sakrálne umenie, teda také, ktoré slúži kultu, bohoslužbe. My kresťania totiž potrebujeme umenie nato, aby sme sa dokázali otvoriť a cítiť príjemne v dome svojho Otca. Ono nás vťahuje do tej krásy a pozýva nás uctievať Boha.
Ja by som sa nerád považoval len za kresťanského umelca, ale za umelca, ktorý tvorí zo svojho srdca. Vychádzam z toho, čím žijem.
A tvoja umelecká cesta?
Dostal som sa k tomu tak, že som študoval na vysokej škole a prišla prvá objednávka od mojej mamy, aby som vytvoril nejaký krížik pre rodinného známeho. No a potom sa to začalo pomaly nabaľovať. Neskôr som si povedal, že už chcem ísť ďalej, a začal som tvoriť obrazy. A neskôr prišla prvá kaplnka.
V akom stave sa podľa teba nachádza súčasné kresťanské umenie?
Toto je otázka, ktorá ma presahuje, lebo ja nie som teoretik kresťanského umenia ani historik.
Je tu však viacero prúdov. Niektorí nemajú vôbec radi spojenie „kresťanské umenie“, lebo to vytvára dojem akejsi subkultúry. Akoby sme ho vytrhávali z kultúry a v konečnom dôsledku oboje ochudobňovali.
My kresťania potom strácame možnosť prekvasovať kultúru a namiesto toho si vytvárame vlastnú platformu. Obdobne niekto tvrdí, že ako kresťania by sme mali byť radšej prítomní v sekulárnych médiách než mať svoje vlastné „kresťanské“ či „katolícke“ médiá.
Preto skôr preferujem slovné spojenie „sakrálne umenie“, teda to, ktoré vychádza z kultu a slúži liturgickému priestoru.
Keď hovoríme o umení, kde ty vnímaš hranicu medzi gýčom a umením? Existuje vôbec nejaká všeobecne platná hranica, alebo je to skôr subjektívny pohľad jednotlivca, umelca?
Pri tému gýča ide o autenticitu. Všetko, čo sa na niečo hrá, je gýčové. A ako to platí v umení, tak to platí aj v živote. Keď sa človek na niečo iba hrá a keď nosí napríklad masku nábožnosti či inú masku, tak to z neho jednoducho cítiť. Cítite, že to nevychádza z jeho srdca. A platí to aj v umení: keď vychádza z človeka, tak to cítiť. A keď sa to na niečo hrá, tak to nefunguje.
Aj mne sa stáva, že niekedy tvorím pod tlakom, napríklad aj finančným. A vtedy to nevychádza až tak zo srdca, ako skôr z toho, že potrebujem uživiť rodinu. A zrazu to nemusí byť autentická tvorba.
Podobne ako keď robím na zákazku, pri ktorej mi niekto presne nadiktuje, čo chce, a zrazu to už nevychádza úplne zo mňa.
Alebo keď mám opakovať dielo, ktoré som už niekedy robil, tak zrazu to už nie je autentické, je to len napodobnenina toho, čo už bolo. Vtedy cítim takéto vnútorné napätie alebo až takú gýčovosť, že sa len na niečo hrám.
Prejdime k tvojej tvorbe. Keď si niekto otvorí tvoju internetovú stránku, môže si o nej nielen prečítať, ale aj pozrieť ukážky tvojich diel. Vytváraš ich podľa vlastných slov dvoma technikami – keramickou mozaikou, alebo z modelovanej hliny. Čo si pod tým máme predstaviť?
Keďže som skončil keramiku na vysokej škole, tak je prirodzené, že moja tvorba vychádza práve z toho. Keramika ponúka rôzne škály možností, od sochárskeho prístupu cez reliéf až po keramický obraz.
A ja sa teda venujem najmä tomu reliéfu a mozaike, teda keramickému obrazu. Je to taký typ keramickej mozaiky, ktorá je vytvorená z keramiky, ale nie celkom štandardne, ako sa napríklad robia kamenné mozaiky, že kameň sa vlastne štiepi a tak sa skladá.
Ale ja robím takú mozaiku, že to je vlastne keramický obraz. Vymodelujem jeden plát hliny, ktorý si narežem na jednotlivé kocky a tie potom opracujem, naglazujem a ďalej to celé skladám dokopy, čiže ten proces je trošku iný, ale je to keramická mozaika.
A tvojím špecifikom je, že to spájaš s drevom?
Áno, často to spájam s drevom. Niekedy to dávam na plátno alebo na dosku, ale áno, často to vkladám do dreva.
Je to tvoj patent, táto netradičná kombinácia drevo – keramika?
Je to také špecifické, lebo v dávnejších časoch by bolo veľmi ťažko realizovateľné vložiť keramiku do dreva. Ja si pomáham aj technológiou, keďže som spriatelený s počítačom a technológiami skrze štúdium dizajnu na architektúre. Tú keramiku si viem nakresliť aj v počítači a potom ju zafrézujem počítačovou frézou do toho dreva, čiže sadne presne na milimeter. Dokážem tak vytvoriť vlastne taký celistvý obraz.
Robím tenkú keramiku, ale vkladám ju do hrubšieho dreva, ktoré jej dodáva pevnosť a vlastne aj rám, a tým pádom je to aj ľahučké na zavesenie.
O tvoju tvorbu prejavujú záujem viacerí cirkevní predstavitelia a spoločenstvá. V úvode sme spomenuli len pár diel, kde môžeme stretnúť tvoj umelecký rukopis. Ku ktorým dielam máš osobitný vzťah?
Ja k svojim dielam nemám extra vzťah… Som veľmi rád, keď môžem tvoriť nové veci. Čiže ja sa nerád vraciam do minulosti. Preto je pre mňa veľmi ťažké tvoriť niečo, čo som už urobil, opakovať to.
No najväčšiu radosť mám z diel, ktoré som robil práve pre kult, čiže to sú tie kaplnky. Lebo sú to naozaj diela, ktoré niekto potreboval, a danej komunite môžem priniesť svoj dar a zároveň vťahovať ľudí do uctievania Boha, vťahovať ich do toho, aby sa aj skrze moju krásu a umenie dokázali modliť a dokázali sa priblížiť ku Kristovi.
Ukážky svojich diel máš na internetovej stránke. Je možné pozrieť si tvoje diela aj naživo? Plánuješ napríklad výstavu?
Sú to najmä tie kaplnky – tých 10 fyzických miest, kde sa to dá pozrieť. Najjednoduchšie je sa dostať do tej Kaplnky svätej Alžbety v Onkologickom ústave svätej Alžbety na Heydukovej ulici v Bratislave, lebo tá je otvorená stále.
A výstavy robievam priebežne. Budúci rok mám už naplánované nejaké dve výstavy, takže chystám, pracujem na tom, aby som mal čo vystavovať. No na druhej strane keď pracujem na kaplnkách, nemám toľko času na voľnú tvorbu. Ak ho však mám, potom vystavujem.
Tvoríš už približne 20 rokov. Keď sa obzrieš spätne na svoju doterajšiu tvorbu, rozlišuješ už aj nejaké obdobia či medzníky?
Jasné. Zo začiatku som tvoril naozaj také tie drobné krížiky, potom postupne pribudli obrazy a potom prišiel veľký medzník: prvá kaplnka. A tá to odštartovala. Dnes je to už desať kaplniek, ktoré som zrealizoval, a množstvo ďalších, ktoré som navrhoval, ale zatiaľ sa do realizácie nedostali. Aktuálne pracujem na svojej jedenástej kaplnke.
Ktorá bola tá prvá kaplnka, ktorá to celé odštartovala?
Prvá kaplnka bola pre Televíziu Lux.
Aktuálne teda pracuješ na svojej jedenástej kaplnke. Pre koho bude?
Bude tiež v Bratislave. V Podunajských Biskupiciach vzniklo začiatkom tohto roku zariadenie pre seniorov Viventi, ktorý patrí Bratislavskej arcidiecéze, a oni sa rozhodli, že by tam chceli mať kaplnku. Tak pracujem teraz na nej a už vlastne ju realizujem.
Ty však v tej kaplnke nevytváraš len mozaiky, ale celý jej interiér, je to tak?
Áno, tým, že som skončil aj dizajn na architektúre, tak mi to umožňuje prepájať tieto dva svety, a vlastne keď dostanem urobiť návrh kaplnky, tak sa to snažím urobiť komplexne.
Urobím návrh od podlahy až po strop, po osvetlenie, čiže robím aj návrh nábytku, návrh mobiliáru a takisto teda návrh mozaík, obrazov, a potom vlastne tie mozaiky realizujem. Na ostatné práce oslovujem stolárov a iných dodávateľov. Takže napokon z toho vznikne taký ucelený, harmonický komplex.
Si aj živiteľom veľkej rodiny, preto jedna praktická otázka: Dá sa dnes – podľa tvojej skúsenosti – vyžiť zo sakrálneho umenia? Alebo je na to potrebné aj iné zamestnanie či činnosť?
To je ťažká otázka. Neviem hovoriť za druhých, ale za seba poviem, že som dlhé roky živil rodinu iba umením. Ale teraz posledné roky – po tej korone a vojne – som aj ja narazil na isté limity.
Nejaký čas som bol zamestnaný v úplne inom sektore. A teraz som sa vrátil k umeniu, no nie úplne na 100 %. Mám ešte vedľajší úväzok, vedľajší príjem, čiže je to bezpečnejšie alebo lepšie mať to takto poistené a diverzifikované.
Lebo to umenie je také, že niekedy je toho veľa a niekedy zas málo, a preto je aj ten príjem veľmi kolísavý.
A jedna dôležitá otázka: Ako tvoj duchovný život konkrétne vplýva na tvoje umenie?
Na začiatku mojej tvorby to bolo skôr také manuálne alebo také, že som hľadal spôsob, ako sa uživiť. Vtedy to azda až tak nezasahovalo, lebo to možno nevychádzalo až zo srdca. Postupne som však zažil prerod a s ním prišla aj túžba vyjadrovať to, čo skutočne je v mojom srdci.
Prišlo to hlavne po piatich rokoch manželstva, keď som bol na seminári Ocovo srdce, kde som zakúsil taký veľký duchovný návrat do Ocovho domu. V tom zmysle, že som osobne prežil prijatie Božej lásky a Božej dobroty, odpustenia a milosrdenstva voči mne.
Takže toto bol rozhodujúci impulz aj pre moju tvorbu. Začal som napríklad tvoriť taký cyklus obrazov s tematikou návratu domov. Potom ďalší cyklus sa venoval téme objatia, čiže to boli práve veci, ktoré som prežíval aj vo svojom duchovnom živote a snažil som sa ich vložiť aj do svojich obrazov.
A odvtedy sa vlastne snažím vkladať vždy to, čo práve hýbe mojím srdcom, do svojich obrazov. Napríklad teraz riešim veľa svoje srdce a hľadám vnútorný pokoj… Vnímam, že nájsť pokoj je ako nájsť skrytý poklad a znamená to zostúpiť do svojho srdca.
Tak som práve taký obraz urobil. Sú na ňom zlaté kamienky, ktoré predstavujú srdce zahádzané starosťami a všetkým možným. A potom, keď človek zostúpi nižšie do svojho srdca, môže nájsť skutočný poklad.
Čiže áno, takto sa snažím vkladať do obrazov aj svoj vnútorný život.
Aké hlavné posolstvo chceš odovzdať svojimi dielami? Dá sa zhrnúť do centrálneho odkazu?
Mám takú túžbu. Túžbu privádzať ľudí k Bohu. Privádzať ľudí k Bohu a k uctievaniu Boha. A to je vlastne také posolstvo, ktoré sa snažím vyjadriť všetkými možnými spôsobmi. Že keď vytvorím tvár Krista, tak verím tomu, že niekto sa posadí pred tú tvár a bude ho to privádzať bližšie k Otcovi.
A to chcem dosiahnuť aj svojím spevom, svojou hudbou, svojou prácou pre rodinu i spoločenstvo. Všetkým chcem privádzať ľudí bližšie k Otcovi.
