Keď odtiaľ Ježiš odišiel, prišiel ku Galilejskému moru, vystúpil na vrch a tam si sadol. Prichádzali k nemu celé zástupy, ktoré mali so sebou chromých, slepých, mrzákov, nemých a mnohých iných. Kládli mu ich k nohám a on ich uzdravoval. A zástupy žasli (…) a velebili Boha Izraela. Ježiš zvolal svojich učeníkov a povedal: „Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni sa zdržiavajú pri mne a nemajú čo jesť. A nechcem ich prepustiť hladných, aby nepoomdlievali na ceste.“
Učeníci mu povedali: „Kdeže vezmeme na púšti toľko chleba, aby sme nasýtili takýto zástup?“ Ježiš sa ich opýtal: „Koľko máte chlebov?“ Oni odpovedali: „Sedem a zopár rybiek.“ Tu rozkázal zástupu, aby si posadal na zem. Vzal sedem chlebov a ryby, vzdával vďaky, lámal a dával učeníkom a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa. A nazbierali sedem plných košov zvyšných odrobín. (Mt 15,29-37)
Hlásať, že prichádza Božie kráľovstvo, ba už je tu, na to nestačia len slová, informácie a poznatky. Božie kráľovstvo prichádza tým, že v ľudských životoch pôsobí Božia moc. Prináša spásu či zdravie duše i tela, vedie k pokániu, zanechávaniu zlého a k novému životu. Iste, osožná je aj teória. Veď Ježiš primerane delil svoj čas medzi priamu službu, uzdravovanie a čas, keď vyučoval. Ukazoval cestu a pomáhal ňou kráčať.
V každej potrebe, chorobe či probléme aj toho najjednoduchšieho človeka počul Ježiš volanie o pomoc. Nečudo, že sa ľudia k nemu priam valili. Tam, kde sa končili ľudské možnosti, pre neho sa otvárali tie Božie. Pamätal dokonca aj na žalúdky svojich poslucháčov. Aj v tejto bezprostrednej naliehavej potrebe videl príležitosť, aby sa zjavilo Božie kráľovstvo. Toto bol jeho štýl. A chcel, aby ho prebrali aj jeho učeníci; vedome ich doň zapájal.
V tomto Ježišovom prístupe vidno, ako dôsledne prežíva tajomstvo vtelenia. Z jednej strany uplatňuje svoju božskú moc – nad chorobami i nad pár chlebmi. Ale snaží sa ju maximálne vtesnať do limitov obmedzenej ľudskej prirodzenosti. Rovnako jednoducho, ako pomáhal jednotlivým chorým, mohol predsa uzdraviť všetkých naraz.
On si ich dáva prinášať po jednom, stretá sa s nimi, venuje im svoj čas, takže sa neraz nemá ani kedy najesť. Mohol by vliať do myslí poslucháčov svetlo Ducha, takže by im aj po pár slovách bolo všetko jasné. On sa, naopak, snaží hovoriť ich rečou a vidieť zároveň, ako jeho slovám nerozumejú, ako si ich vysvetľujú ľudsky po svojom. Najskôr si pýta pár chlebov, až potom z nich rozdáva tisícom.
Doteraz tak robí – v nás i cez nás. Maximálne zahalený do bežných limitov ľudskej prirodzenosti i do matérie sviatostných znakov. A predsa v nich potichu, ale účinne uplatňuje svoju božskú moc. Je to tajomstvo, a preto sa nám nedarí zvyknúť si s ním počítať.
Pre Ježiša veľkosť a množstvo problémov ani nedostatok času neboli kritériom, podľa ktorého by triedil, čo sa ešte dá a čo už nie. Nemohúcnosť a obmedzenosť ľudských prostriedkov bola len výzvou, aby sa viac mohla prejaviť Božia moc. Toto je logika viery. Ľudská logika sa končí konštatovaním, že siedmimi chlebmi a pár rybkami nemožno nasýtiť veľký zástup.
Najviac času a síl strácam tým, že nechávam na seba doliehať tlak rozmanitých potrieb, akoby som ich mal riešiť ja. Hoci mňa – podobne ako učeníkov – sa týkajú len natoľko, aby som ich priniesol Ježišovi – aj s trochou mojich ľudských možností – a potom „bral a dával“, no nie zo svojho, ale z jeho. Keď sa miešam, do čoho ma nič, nezvládam ani tú trochu, ktorá sa očakáva odo mňa. Hromadiace sa problémy, naplnený kalendár a rýchlo bežiace hodinky – to všetko je opakovanou výzvou prepnúť na „logiku Božieho kráľovstva“.
