Presne pred šesťdesiatimi rokmi 7. decembra 1965 kardinál Willebrands v Ríme a metropolita Meliton v Istanbule súčasne prečítali spoločné katolícko-pravoslávne vyhlásenie, v ktorom boli vzájomné exkomunikácie z roku 1054 odvolané.
Nikto netvrdí, že 900-ročné dejiny možno napraviť za jedinú hodinu. Urobilo sa niečo skromnejšie – a zároveň oveľa významnejšie: očistila sa pamäť od slov a gest, ktorými si ľudia v roku 1054 ublížili.
Veľká schizma
Keď sa dnes hovorí o „veľkej východnej schizme“, väčšina si predstaví dramatickú chvíľu, keď sa jedna Cirkev rozlomila na dve: Západ pod vedením Ríma a Východ pod vedením Konštantínopola. Táto predstava je síce rozšírená, no veľmi zjednodušujúca. Udalosti roku 1054 totiž nepredstavovali formálny rozchod, ale skôr symbolický konflikt – rituál odcudzenia, ktorého význam sa naplno vyhrotil až stáročia neskôr.
V skutočnosti bol rok 1054 len jedným z mnohých uzlov napätia medzi Východom a Západom. Politické ambície, liturgické rozdiely a osobné spory sa vtedy prelínali spôsobom, ktorý účastníci sami nepovažovali za koniec jednoty Cirkvi. Až neskoršie dejiny, najmä po roku 1204, z tohto momentu urobili symbolický začiatok rozdelenia.
Politika, liturgia a mocenské súperenie
Západná cirkev vtedy práve zažívala silu reformného hnutia, ktoré posilňovalo pápežskú autoritu. Pápež Lev IX. vnímal primát Ríma čoraz viac ako právomoc zasahovať do celej Cirkvi.
Naopak, v Byzancii cisár Konštantín IX. Monomachos obnovoval myšlienku úzkej spolupráce Cirkvi a cisárskej moci. Patriarcha Michal Kerularios dôrazne bránil autonómiu Východu.
Spor medzi oboma centrami sa napokon vyostril okolo liturgických a disciplinárnych otázok: kvasený alebo nekvasený chlieb pri Eucharistii, manželstvo kňazov či snaha Ríma zasahovať do južného Talianska.
To, čo bolo pôvodne odlišným cirkevným zvykom, sa zmenilo na mocenský spor. Obe strany konali z vlastnej logiky — a navzájom si neporozumeli.
16. júl 1054: gesto s neskorším dopadom
Keď pápežský legát kardinál Humbert položil počas liturgie v Hagii Sofii na oltár bulu exkomunikácie patriarchu, konal v mene pápeža, ktorý bol už dva mesiace mŕtvy. Legáti tak v tej chvíli nemali platnú právomoc. Patriarcha reagoval rovnako tvrdo — exkomunikoval legátov.
Ani jedna strana však vtedy nerozumela, že tento výstup raz bude interpretovaný ako deň rozkolu. Súdobí autori opisujú pobúrenie a napätie, ale nie roztrhnutie Cirkvi. Exkomunikácia sa týkala osôb, nie dvoch cirkví. O konci jednoty nikto nehovoril.
Exkomunikácia nie je rozdelenie
Cirkevné právo — západné aj východné — chápe exkomunikáciu ako osobnú sankciu. Jej cieľom je náprava a zmierenie, nie večné odsúdenie. Sankcia zároveň stráca účinnosť smrťou postihnutých.
Preto aj v roku 1965, keď pápež Pavol VI. a patriarcha Athenagoras I. „vymazali spomienku na anatémy“, nešlo o zrušenie stále platného trestu, ale o symbolické uzdravenie pamäti Cirkvi.
Prečo sa mýtus o roku 1054 udržal?
Spôsob, akým si Cirkev pamätá dejiny, formujú aj emócie a zjednodušenia. K pretrvávaniu tohto naratívu prispeli najmä:
- túžba po jasnom dátume rozkolu, hoci proces odcudzenia bol dlhý a pozvoľný,
- trauma roku 1204, keď križiaci vyrabovali Konštantínopol a ustanovili latinský patriarchát,
- budovanie odlišnej identity cez rozdiely v teológii a praxi,
- populárne skratky, ktoré nahradili právnu realitu emotívnym obrazom rozvodu Cirkvi.
A tak sa rok 1054 postupne stal tým, čím pôvodne nebol — symbolickým začiatkom rozdelenia.
Od kliatby k objatiu
V 20. storočí sa Cirkvi podarilo vykročiť k uzdraveniu starých rán. Historické bremená sa nezačali riešiť právnymi dokumentmi, ale osobnými stretnutiami a spoločnou modlitbou.
Gesto zo 7. decembra 1965, keď sa zástupcovia Ríma a Konštantínopola navzájom uznali ako bratia v Kristovi, bolo podľa pravoslávneho teológa Ioannisa Zizioulasa „liturgiou srdca“. Symbol exkomunikácie vystriedalo symbolické objatie.
Rok 1054 nie je dátumom definitívneho rozchodu, ale pripomienkou toho, ako vznikajú rozdelenia: keď sa prestaneme počúvať a keď vzájomná nedôvera nahradí jednotu v Kristovi.
Cirkev zostala aj napriek ranám jednou: nie uniformnou, ale schopnou hojivého odpustenia. Jednota sa znovu rodí tam, kde sa pomenúva pravda v duchu pokory a kde láska prekonáva staré bariéry.
Rok 1054 nás preto nevracia k minulému sporu, ale otvára priestor k tomu, čo potvrdil aj 7. december 1965: jednota je darom Svätého Ducha, ktorý uzdravuje pamäť a premieňa dejiny na priestor milosti.
