V dnešných liturgických textoch je viacero zaujímavých podnetov na uvažovanie. Jánov list obsahuje poznatok, ktorý vzdialene pripomína známu myšlienku Dostojevského: jeden z jeho knižných hrdinov „miluje ľudstvo, ale neznesie človeka“.
No a potom je tu ešte ironická poznámka – autora nepoznám –: „Veľa je ľudí, málo je človekov,“ ktorá vlastne tiež pomenúva problém človečenstva, ale z inej strany.
Ide tu teda o človečenstvo, o princíp, ktorý hoci súvisí s človekom, priamo ukazuje na Boha. Človek je stvorený na Boží obraz. Môže byť zrkadlením Boha alebo jeho karikatúrou.
Ján vo svojom liste to definuje jasne: „Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.“
Ide o to, aby naše vyznania a modlitby neboli prázdnymi rečami.
Anton Srholec, známy kňaz, väzeň komunizmu a zakladateľ prvého útulku pre bezdomovcov na Slovensku, hovoril, že za ním prichádzajú aj ľudia skutočne zlomení, ktorí potrebujú jeho pomoc, no prichádzajú aj iní – vypočítaví a falošní. Vravel, že keď zistia, že je farár, doslova „nasypú plné vedro svätých rečí“. Keď však príde na to, aby niečo dali komunite, prekľajú jeho, komunitu aj celý svet, ešte niečo ukradnú zo spoločného a odídu.
Sypať sväté reči je teda jednoduché. Dá sa to naučiť. Ale čo s človekom? Naše slová môžu naoko pôsobiť liečivo, byť všeobjímajúce, ale ľuďmi zároveň môžeme pohŕdať, môžeme nimi opovrhovať alebo od nich bočiť. Vtedy sú to „táraninky na tému viera“.
Kamarát v duchovnej službe mi povedal, že bol na dne. Jeho veriaci to videli, no záležalo im na ňom iba ako na kňazovi – ako človek im bol úplne ukradnutý. Povedali mu: „Pán farár, my sa budeme za vás modliť,“ a odišli. Ten kamarát to vnímal, akoby mu napľuli do tváre. Týmito rečičkami chceli mať od neho pokoj – utiekli od neho.
Potom tu máme ešte zvláštnu myšlienku z Jánovho listu, ktorá je akoby v protiklade so zaužívaným myslením o tom, že plniť Božie prikázania je niečo ťažké a neľudské – Ján píše: „Lebo láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania. A jeho prikázania nie sú ťažké.“
Čo to znamená? Ak Božie prikázania nie sú ťažké, prečo ich nedodržiavame – z roztopaše, slabosti či zámerne? Alebo to zvalíme na dedičný hriech či slobodnú vôľu?
Bude v tom niečo iné. To, že Božie prikázania nie sú ťažké, neznamená, že sa dajú plniť bez námahy. Vyžadujú konkrétne konanie, nie iba teoretické poznanie či prázdne reči.
