Prvé kroky viery sú úzko prepojené s odhaľovaním tajomstva, ktorým je človek sám pre seba. Prv než sa rozbehne k obsahom svojej viery, vychádza zo seba. Som to „ja“, kto verí. Prirodzene nás teda zamestnávajú otázky „Kto som?“, „Načo som tu?“, „Aký je zmysel a cieľ môjho života?“. Podľa teológa Karla Rahnera je práve toto typický ľudský úkon: Človek má na rozdiel od iných tvorov schopnosť pýtať sa sám na seba. Sám pre seba som celoživotnou otázkou, aby som napokon prišiel na to, že som vlastne neriešiteľným tajomstvom. No práve v tom sa prejavuje obraz nášho Tvorcu.
Otázke o sebe sa preto nemôžeme úplne vyhnúť. Je prítomná vo všetkom, čo si (ne)myslíme, (ne)uznávame, rozhodujeme, (ne)konáme, posudzujeme, (ne)kontrolujeme a konštruujeme. Aj keď si ju roky neuvedomujeme alebo sa jej vyhýbame, prakticky na každom kroku sme konfrontovaní s otázkou vlastnej existencie. Môžem donekonečna rozprávať o technických a estetických prednostiach zliatinových diskov, no v určitom momente stojím pred otázkou: Kto som, že hľadám svoje šťastie v zliatinových diskoch? Čo sa stalo s mojou schopnosťou milovať a byť láskavý, keď som si vytvoril taký živý vzťah k chladným častiam strojov?
Nie je za tým všetkým, čo robím alebo vlastním, len očakávanie uznania a obdivu? Nie je to vlastne len vyjadrenie môjho jadra, ktoré zúfalo volá po láske a prijatí?
V tomto bode vidíme, prečo je otázka o sebe a o živote a jeho zmysle taká dôležitá. Práve bránou tejto otázky vstupujeme totiž do vzťahov, kde kresťan objavuje a dáva najvyššiu prioritu vzťahu s Bohom. Môžeme dokonca povedať, že život znamená byť vo vzťahoch, neprítomnosť vzťahov môžeme zas nazvať smrťou. Aj tu sa v nás nádherne odráža obraz Boha, ktorý je dokonalým a neustálym vzťahom troch Osôb.
Preto človek prekračuje svoje vlastné JA (transcendere) a smeruje k milovanému TY, hľadajúc také bytie, od ktorého všetko pochádza. K tomuto hľadaniu nás vlastne lákajú spomínané otázky. Preto sa súčasné teologické smery stretávajú v spomínanom bode, ktorý Rahner označil ako Antropologický obrat. Boh sa totiž presne a vyčerpávajúco definovať nedá. Už by to totiž nebol Boh, ktorého by úplne objala a vystihla nejaká veta.
Čo však možné je, vyjadrujeme slovami ako zážitok, skúsenosť či účasť na tajomstve Boha. Jedným slovom, je to účasť na jeho živote. Ak môže človek niečo povedať o Bohu, ktorý žije v neprístupnom svetle (1 Tim 6,16), tak potom to, že on je Život. „Otec má život sám v sebe,“ hovorí Pán Ježiš v Evanjeliu podľa svätého Jána (5,26). A tento život sa prejavuje tým, že Boh dobrovoľne vystupuje z tajomnej skrytosti a vstupuje do vzťahu. Preto môžeme každý prejav života opísať slovami: vystúpiť zo seba a vstúpiť do vzťahu. Samozrejme, je tu jeden podstatný rozdiel: Boh je týmto vzťahom troch Osôb od večnosti.
Hoci Boh vstupuje do vzťahu k ľuďom a svetu, predsa však zostáva naďalej nepreniknuteľným tajomstvom: Boh tvorí svet a človeka, hovorí cez zázraky stvorenia, volá Abraháma a predstavuje sa menom Mojžišovi, zachraňuje a vedie svoj vyvolený ľud, hovorí k nemu prostredníctvom prorokov, posiela vlastného Syna, necháva ho zomrieť na kríži, oslavuje ho vzkriesením a nanebovstúpením, posiela Ducha, sľubuje slávu prichádzajúceho kráľovstva. No súčasne zostáva aj tým, ktorý žije v neprístupnom svetle.
To je práve to, čo je na Bohu večne fascinujúce: spoznávať ho ako vždy Živého, a predsa ako vždy Tajomného. Slasť z približovania sa Bohu tak nikdy nesklzne do nudy či rutiny, pretože ho nikdy nemôžeme úplne vlastniť a spoznať.
V tomto význame opisuje významný grécky teológ 14. storočia metropolita Gregor Palamas podstatu človeka celkom všeobecne, a predsa veľmi konkrétne ako mať život. Kto som, zostáva po väčšinu môjho života prístupné len náznakmi. Omnoho častejšie sa však zažívame, ako o sebe vieme. Je paradoxné, že samých seba zažívame práve vtedy, keď zo seba vychádzame, teda keď v pravom zmysle slova „ec sistujeme“.
Prečo je to také dôležité? Lebo svoje JA môžem naplno zažiť až pri stretnutím s iným TY. Kde chýba človek, na koho by sa dalo s láskou pozrieť, s kým by sa dalo rozprávať, koho by sa dalo objímať, tam chýba životodarný dialóg. Až vo vzťahoch s ľuďmi a so svetom nachádzam samého seba, dostávam od nich meno, zbieram z ich životného bohatstva, osvojujem si ich skúsenosti a poznatky a tak „zbieram“ ich životy do seba a stávam sa nezameniteľnou osobnosťou.
Z tohto pohľadu môžeme povedať, že všetko naše BYŤ pochádza z MAŤ. Hoci môžeme namietať, že opak je pravdou, že byť je predsa omnoho dôležitejšie ako mať. No v jadre nášho BYŤ sme doslova bytostne odkázaní na MAŤ: mať účasť na plnosti Božieho života. Pán Ježiš to na jednom mieste zhrnul do vety: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10) Mať tento život si však vyžaduje pohyb. Je to pohyb, ktorým vychádzam zo seba, aby sa moje JA mohlo stretnúť s milujúcim TY. Človek je tak vlastne akýmsi zberateľom bytia a života. Najväčšie úspechy v tomto zberateľstve mu zaručí len Jeden v troch Osobách. Preto sa k nemu znova a znova vydáva cestou, ktorá sa začína jedným slovom: Verím.
