Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo naozaj nové prináša Nový zákon? Určite áno. Vianoce nám zakaždým ponúkajú možnosť, aby sme túto otázku nielen oprášili, ale prenikli pri odpovedi o niečo hlbšie.
Každý kresťan vie, že Nový zákon sa začína narodením Ježiša Krista. Čo je však to nové, čo prichádza s Ježišom Kristom? Prichádza vôbec niečo nové? Alebo zostáva naďalej v platnosti Starý zákon, ktorý je nanovo potvrdený a naplnený v geniálnom rabínovi z Nazareta? Kresťanstvo vníma celý Starý zákon ako prípravu na príchod Ježiša Krista, no pri všetkej kontinuite je tu dôležitá otázka o „novote“.
Táto otázka je ešte pálčivejšia na pozadí objavu Kumránskych zvitkov a náboženskej skupiny esénov. Jej liturgické obrady a kláštorný spôsob života veľmi nápadne pripomínajú kresťanské spoločenstvá tesne pred ich faktickým vznikom. Čo je teda to typicky kresťanské a nové, čo tu predtým nebolo? Alebo tu v podstate kresťanstvo bolo už pred Kristom a my nesieme len meno nášho Zakladateľa?
Spočíva nóvum Nového zákona vo vystupňovaní Starého predchodcu? Ide len o zosilnenie lásky k Bohu (porov. Dt 6,5), k blížnemu (porov. Lv 19,18), k cudzincovi (porov. Dt 10,19) až po lásku k nepriateľovi, o ktorej hovorí Ježiš Kristus (porov. Mt 5,44)? To nové teda nespočíva v ideách. V istej forme a miere sú prítomné už v Starom zákone.
To jednoznačne nové je teda osoba Ježiša Krista. Je to vtelenie Božieho Syna. A čo táto novinka znamená pre nás? Prichádza medzi nás večný Logos, aby sa stal Prostredníkom medzi Bohom a nami. V prvom rade teda neprichádza preto, aby nám oznámil Boží plán alebo ustanovil nový príkaz lásky k nepriateľom, či nadiktoval nové myšlienky, Prišiel preto, aby nás prepojil so životom Najsvätejšej Trojice.
Nové na kresťanstve je príchod Boha oblečeného do smrteľnej schránky človeka. To rozhodujúco nové teda nie je „vec“ Ježiša Krista alebo jeho učenie, ale jeho osoba samotná. Zaiste, prináša aj nové učenie s mocou, no nie je to jeho prvoradá úloha.
Učiteľovi totiž záleží na tom, aby odovzdal isté učenie. V centre nestojí osoba učiteľa, ale obsah, ktorý chce odovzdať svojim žiakom. Osoba učiteľa je dôležitá v tej miere, v akej dokáže vďaka svojim schopnostiam sprostredkovať obsah učiva, resp. učenia. Učiteľ teda sprostredkúva učenie. Kristus je však prostredníkom – jeho osoba vytvára spojenie. Vyjadrujeme to nenápadným slovíčkom skrze.
Skrze Syna privádza Boh Otec všetko do vzťahu. To platí dokonca aj pre život Najsvätejšej Trojice. Otec je Prameňom a „vyslovuje“ večné Slovo, ale nie bez Svätého Ducha. Takže už toto „vychádzanie“ Svätého Ducha sa deje skrze Syna. A ešte jasnejšie je toto skrze viditeľné vo vzťahu k stvoreniu.
Svätý evanjelista Ján to v prológu svojho evanjelia vyjadruje slovami: „Všetko povstalo skrze neho.“ Boží Syn nie je „tvorcom sveta“ na spôsob predstáv vtedajších náboženstiev a mysterióznych kultov, ktoré stvorili bohovia, aby za nich vykonali „špinavú prácu“ a oni zostali v pohodlnej vzdialenosti. Ježiš je prítomný, keď Boh pri stvorení povie a stalo sa tak. A je prítomný aj naďalej. Boh sa neodsťahoval do vzdialeného neba, ako to hlása deizmus. Trojjediný Boh drží svet v bytí skrze Syna v každom okamihu jeho existencie. Boh neodvolal svoje áno existencii sveta skrze Syna a tak udržuje svet skrze neho.
A na záver sa pokúsme ešte o jednu otázku. Premýšľali ste niekedy nad tým, prečo je vlastne Boží Syn označovaný ako večné Otcovo Slovo? Prečo je Ježiš Kristus tým Slovom, ktoré bolo na počiatku u Boha?
Už v Starom zákone je ukázané, že slovo Boha má stvoriteľskú moc. Boh povie a stane sa. Okrem toho tu dostáva náznaky zosobnenia. Božie slovo uzdravuje rany detí Izraela (porov. Múd 16,12) a nasycuje i udržiava pri živote (porov. Múd 16,26). Prorok Izaiáš hovorí o slove, ktoré vychádza z Božích úst do sveta ako na misiu a vracia sa k nemu až vtedy, keď vyplní, na čo ho poslal (porov. Iz 55,11).
Aj v týchto náznakoch vidia cirkevní otcovia zárodky zjavenia Božieho Syna ako Slova. Súčasný človek však pre tento pohľad stratil zmysel. Dôvod je v tom, že komunikáciu chápeme predovšetkým ako odovzdávanie správ a informácií. Slovo – Logos – však obsahuje oveľa viac. V pôvodnom význame môžeme grécky výraz Logos preložiť ako zbierať. Hovoriť znamená zbierať. Podobný význam vidíme aj v latinskom legere – čítať. Zo správne zoradených písmen a slov „zbierame“ ich význam.
Zbierame udalosti a veci, ktoré stretávame, a vyjadrujeme ich pomocou reči. Keď rozprávame, deje sa niečo zvláštne. Cudzí svet iného človeka vstupuje do mňa prostredníctvom hovorených slov a vyvoláva v mojom vnútornom svete rôzne reakcie. „Ty“ sa vo mne šíri, ukryté za posolstvom, ktoré mi chce môj partner v dialógu vyjadriť slovami.
Stručne povedané: Reč prináša skutočnú prítomnosť Ja v Ty, spojenie dvoch ľudí v dokonalom spoločenstve bez toho, aby toto spojenie zničilo kohokoľvek z nás.
Ak sa od týchto myšlienok prenesieme k večnému Slovu, ktoré vychádza od Boha Otca, začíname približne vnímať, prečo sa práve Slovo pre nás stáva telom. Zároveň to však zostáva úžasným tajomstvom. Tajomstvom, do ktorého nás chcú znova ponoriť Vianoce: že to večné Slovo sa stane dieťaťom, ktoré sa bude učiť hovoriť.
A toto je to prevratne nové na Novom zákone, čo stavia celú ľudskú logiku na hlavu. Je to totiž Božia logika, vlastne je to Boží Logos.
